Necelé 3 hodiny spánku moc nepomôžu pred takou cestou. Rýchlo hľadám ešte jednu plechovku energetického nápoja pre každý prípad, zapínam na poslednú chvíľu počítač, presvedčiť sa ako si s kalamitou poradili cestári, hádžeme do kufra batožinu a vyrážame.
Na plyn som netlačil, podchvíľou sa na diaľnici objavili nafúkané jazyky, ale bol som rád, že si cestári poradili a diaľnica do BA bola relatívne v dobrom stave. Po príchode na viedenské letisko zostávame driemať vo vyhriatom aute aby sme využili "nevyžitú rezervu".
Mám niekoľko príhod s problémami, ktoré sa mi pri cestovaní vyskytli na letiskách a tak som bol pripravený, že nič nepôjde ľahko ani tentokrát. Pri check-ine sme sa „šťastne“ postavili k priehradke s mladou dievčinou, ktorá let cez oceán s prestupom zjavne ešte neodbavovala a tak sme priehradku blokovali cca 40 min. Našťastie jej zdatnejšia kolegyňa prišla na pomoc a po predložení x-papierov (ESTA, rezervácie ubytovania v USA, spiatočných leteniek atď.) dostávame palubné lístky na oba lety VIEDEŇ-DUESSELDORF a DUESSELDORF-MIAMI. Prvá časť cesty je šťastne za nami.
Cez Atlantik som už letel 3x ale nikdy nie do USA. Odbavenie na letisku pre lety do štátov, to je kapitola sama o sebe. Nestačil som sa diviť ! Aj napriek vykonanej štandartnej kontrole batožiny a osôb ako pri všetkých ostatných letoch čaká cestujúcich do USA ďalšia prehliadka pred nástupom do lietadla. Na jednej strane plne chápem dôležitosť bezpečnosti letov, na strane druhej takýto postup považujem za nedôstojný. Každý cestujúci je pred očami ostatných kompletne prehľadaný „osahávaním“, vyzutý na boso a jeho batožina je do posledného kusa rozložená na pult pred očami ďalších cestujúcich. Mne osobne to problém nerobilo ale jasne bolo vidieť rozhorčenie a rozčarovanie hlavne starších ľudí a žien. Pritom stačí urobiť tak málo – postaviť jednu – dve zásteny. No kto chce do USA musí byť ticho a toto rešpektovať !
Môj kľud sa predsa len podarilo rozhádzať pracovníčke kontrolujúcej palubné lístky pri nástupe do lietadla. Letmo pozrela na náš príručný kufrík a keďže sa jej nezdal, kázala nám ho prevážiť. 9,9 kg ! „To je veľa, musíte sa vrátiť a poslať ho ako veľkú batožinu v nákladnom priestore lietadla“ zaujala stanovisko. Namietal, som, že má štandartné rozmery palubnej batožiny a povolenú hmotnosť. Na moju otázku aká váha by bola prípustná mi odpovedala: „8 kg, alebo ešte lepšie 7, máme plný let a veľa batožiny !“ Bránil som sa, že dcéra má so sebou iba malý batôžtek vážiaci asi 2 kg a tá batožina je spoločná, čiže celková hmotnosť spĺňa čo požaduje. Na odmietavé stanovisko som zareagoval demonštratívne a otvoril príručný kufrík, vybral nejaké knižky a zopár ďalších vecí, preložil do batohu dcéry a postavil jej to na váhu. 6,6 kg ! A bola spokojná ! V lietadle sme ihneď veci preložili do pôvodného stavu a neveriacky krútili hlavou. Viva America !
Prílet do Miami prebehol bez problémov a taktiež získanie povolenia na vstup. Pri východe z letiska nás už čakali naši kamaráti (Olina a Peter) a odišli sme sa ubytovať na hotel. Vyhladovaný po dlhej ceste sme sa vybrali na večeru ale nenapadlo nás, že dnes je Valentína. Všetky reštaurácie plné a tak sme sa museli zapísať na čakačku a 1,5 hodiny čakať na voľný stôl. Keď som skontroloval hodiny v čase keď som si konečne líhal do postele, uvedomil som si, že som vstával pred 26 hodinami. Už ani netuším koľko sekúnd mi trvalo kým som zaspal. Ráno naša cesta pokračuje letom smer Kostarika.