To, že mi nejde na Kostarike mobil som oželel. Žiaľ už 48 hodín nemám pripojenie k internetu a tak si príspevky musím písať v textovom editore a vložiť ich na web niekde v reštaurácii s wifi. Po návrate zo včerajších ciest nás však čakal dom ponorený do „tmy tmúcej“. To už nešla ani elektrina. Našli sme zopár sviečok, otvoril som pivko-dve-tri (kým boli ešte studené). Zostali sme zároveň aj bez vody, pretože dom má vlastné čerpadlo. Po dvoch hodinkách bolo však zase všetko OK (mimo internetu) a my sme si užívali vymoženosti klimatizácie.
Dnes sme si neplánovali žiadnu veľkú cestu. Národný park máme predsa za nosom a tak sme sa zhodli, že ho musíme poriadne prechodiť a pokúsiť sa nájsť naše ary.
Cestou do parku zastavujeme na moste ponad Río Tarcoles. Delta tejto rieky je pozoruhodná lokalita. Na plážach môžeme pozorovať polmetrových krokodílích dorastencov a o kúsok ďalej priamo z mosta cesty naozaj obrovské jedince krokodíla amerického. Najväčším je šesťdesiatročný samec. Podľa dostupných informácii meria 5,2 metra. Pritom mu chýba dvadsať centimetrov chvosta, o ktorý prišiel pri súboji s iným samcom. Jeho dĺžka bola zmeraná pomocou špeciálneho laserového prístroja. Na jednej strane mostu sa kocháme pohľadom na tri krásne kusy. Spod piliérov zazerá proti prúdu ďalších päť urastených hláv. Po presune na druhú stranu zisťujeme, že kúpanie sa v tejto rieke je naozaj len pre odvážnych alebo sebevrahov. Napočítame tu viac ako 20 kusov a ďalšie sa podchvíľou vynárajú z kalnej vody rieky.
Vďaka prechodovým klimatickým podmienkam je prales národného parku Carara kombináciou tropického dažďového a tropického suchého lesa, čo je jav, ktorý neexistuje nikde inde na Zemi. Z tohoto dôvodu tu je možné nájsť niektoré ojedinelé druhy rastlín a zvierat. Napríklad vzácne orchideje a bromélie. Čo sa týka vtákov, šarlátové ary (ara macao).
Z rastlín ma najviac fascinujú obrovské, desiatky metrov vysoké, stromy. Dnešná túra, dlhá iba niekoľko kilometrov, centrálnou časťou parku bola pre nás mimoriadne bohatá na pozorovanie. Myslím, že už si naše oči zvykli pozorovať a hľadať v hustom poraste dôležité detaily. Obrovskú radosť mi urobil objav malinkej čierno-zelenej žabky, tzv. Poison Frog. Tieto žabky existujú v rôznych farebných variantách a od začiatku som dúfal, že ju uvidím aj vo voľnej prírode. Vyžaduje to naozaj kus šťastia pozrieť sa v správny čas na správne miesto.
Pomalou prechádzkou pralesom postupne objavujeme trojicu netopierov ukrytých v tieni obrovského kmeňa stromu, skupinku spiacich opíc vysoko nad nami, leguány a jašterice, pavúky, putovné mravce a ďalších obyvateľov lesa. Opäť sme mali šťastie a pozorovali dvojicu tukanov.
Ary sme občas začuli ale cez hustý porast sa nám ich nepodarilo vidieť a posúdiť odkiaľ vyšiel známy zvuk. Asi najväčší objav našej "výpravy" sa podaril Oline, ktorá objavila vysoko v korune obrovského stromu dutinu s hniezdom arakang. Našťastie jej milá ara dala znamenie aby sa pozrela hore práve v momente, keď prechádzala okolo.
Po pár minútach sa v dutine objavila druhá červená hlava a my sme sa nevedeli vynadívať. Strávili sme ich pozorovaním skoro pol hodinku ale naša prítomnosť ich začala zjavne znepokojovať a opustili hniezdo. Na tento fakt nás neskôr upozornil sprievodca v parku, že je dôležité aby sme sa zdržiavali pod hniezdami čo najkratšie, pretože je práve obdobie ich hniezdenia. Mrzelo nás, že sme si to skôr neuvedomili.
Objavenie prvého hniezda bola náhoda. O druhom hniezde nás informoval sprievodca parku. Cestou ráno sme síce dutinu videli ale ara v nej nebola. Samozrejme sme sa sem ešte raz vrátili a tentokrát sa nám "pani domu" na chvíľku ukázala.
Nacvakal som množstvo obrázkov a kombinoval rôzne časy, clony, citlivosť, menil objektívy len aby som mal istotu, že aspoň nejaký snímok hniezda bude kvalitný. Nevedno totiž, či ešte niekedy budem mať toľko šťastia pozorovať takto arakangy.
Robo