Posledný deň našej cesty sme sa rozhodli navštíviť niektorý z hmlových dažďových pralesov. Chcel som vidieť rozdiel medzi „rainforrestom“ a „cloudy rainforrestom“. Pre návštevu tohoto tipu pralesa sme si vybrali národný park Monteverde v srdci pohoria Cordillera de Tilarán. Aj napriek jeho prijateľnej vzdialenosti, bola cesta k nemu veľmi náročná. Už sprievodcovské publikácie upozorňovali, že približne posledných 30 km cesty, je kamenná cesta vhodná iba pre vozidlá s pohonom kolies 4x4. Príručky neklamali a tak si mužská časť posádky vychutnávala jazdu „alá Paris-Dakar“, zatiaĺ čo ženská časť posádky tŕpla na zadných sedadlách. Hlavné bolo aby túto záťaž vydržalo auto a nedostali sme defekt. Vystúpali sme z pobrežia až do výšky okolo 1400 mnm.
Aby sme v oblasti zorientovali, zastavujeme na turistických informáciach. Dozvedáme sa, že park Monteverde je ojedinelý svojho druho, nakoľko na jednom území parku sú tri druhy lesa. Z južnej strany vďaka vplyvu Pacifiku začína park suchým lesom, na hrebeni pohoria sa nachádza dažďový les a ďalej prechádza do hmlového dažďového lesa. Nechali sme si vybrať dve túry v hmlovej časti parku.
Taktiež sa dozvedáme, že benzínová pumpa v Monteverde je zatvorená. Naše auto si off-road jazdou spapalo až nečakane veľa nafty a nemáme odvahu pustiť sa večer späť so skoro prázdnou nádržou. Dostali sme tip na chlapíka, čo by nám naftu predal a tak hľadáme miestneho „benziňáka“. Aspoň sme mali o zážitok. Kupujeme od neho kanister nafty a pritom zisťujeme, že niesme ani zďaleka ojedinelé vozidlo, ktoré ho hľadá.
Myslím, že môžem za všetkých prehlásiť, že hmlový dažďový les sa nám páčil najviac. Svojou polohou v horách je klíma veľmi príjemná. Vysoká vlhkosť poskytuje výborné podmienky pre obrovské množstvo rastlín. Na každom centimetri sa pokúša nájsť si svoje miesto nejaká rastlinka. Kmene a konáre obrovských stromov sú úplne posiate stovkami ďalších rastlín a machov.
Absolvujeme dvojhodinový okruh parkom po trase s vybudovanými mostami ponad rokliny, tak aby mal návštevník možnosť pozorovať život priamo v korunách stromových velikánov. Až tu naozaj vidíme aké množstvo ďalšieho života skrývajú koruny desiatok metrov vysokých stromov. Najdlhší z ôsmych mostov má 157 metrov.
Čo sa týka vtáctva a ďalších živočíchov, je naozaj ťažké ich v tak zarastenom prostredí pozorovať. Pritom NP Monteverde obývajú okrem 500 druhov motýľov, 400 druhov vtákov a 150 druhov obojživelníkov, až 100 druhov cicavcov. Medzi inými aj jaguáre, pumy, oceloty.
Po skončení okruhu hľadáme cestu autom k východziemu bodu pre ďalšiu túru. Na obed nieje čas a tak sa cestou zastavujeme v pekárni kúpiť aspoň nejaký sendvič. Blúdenie prašnými, neoznačenými cestami nám zabralo viac ako hodinu. Nakoniec predsa len nájdeme súkromný ranč, kde si môžeme nechať auto a vyraziť na túru pralesom k vodopádu San Luis.
Je 16:15. O 18:00 má byť tma. Cesta k vodopádu a späť 2 x 45 min. To znamená, že ak sa nestratíme, tak sa stihneme do tmy vrátiť a pod vodopádom môžeme stráviť 15 minút. Zdá sa mi to celkom nadoraz ale vyrážame. Prinajhoršom sa o piatej otočíme a pôjdeme späť. Avšak aj posledná akcia našej cesty dopadla úplne perfektne. Keď sme dorazili pod vodopád zostali sme s úžasom stáť. Je to naozaj fascinujúci pohľad na množstvo vody, ktoré z obrovskej výšky v dvoch kaskádach padá pomedzi zeleň pralesa. Pokúšal som sa nájsť v príručkách informácie o tomto vodopáde, ale nikde sa o ňom nepísalo. Aj vďaka tomu bola táto túra jedna z najkrajších. Už len nájsť cestu k tomuto výtvoru prírody dá pekne zabrať. Nedostanú sa sem žiadne autobusi s turistami a tak sme aj my stretli len dvoch ľudí.
Za tmy vyrážame po miestnych cestách a blúdime kým sa nám podarí dostať na tú správnu. Cestou nám pred autom preskakujú obrovské žaby. Snažíme sa ísť opatrne pretože na obed sme zistili, že nám nebrzdí pravé zadné koleso. Pri nejakom probléme a výške v akej sa nachádzame by to mohlo mať fatálne následky. Po príjazde na asfaltovú cestu si všetci vydýchneme. Ale len na čas. Začalo sa blískať a za pár minút sa dostávame do poriadnej búrky. Spomaľujem na 30 km za hodinu a stierače nestíhajú. Na cestu sa triafam len podľa červených odraziek. Ďalší zážitok. Kostarika nám ich ponúka každým okamihom. Už len pozorovanie života miestnych obyvateľov vás nenechá ľahostajnými a núti vás k premýšľaniu. Búrka odišla tak rýchlo ako aj prišla. Dorážame do nášho domu. Zajtra nás čaká cesta na letisko a odlet do Miami. Snáď sa nám podarí cestou kúpiť aspoň nejaký suvenír. Úplne sme na ne zabudli.
Robo