50 km "Retrotúra z roku 1986" alebo Ako mám chuť skončiť s turistikou na Slovensku
- Zázrivá - Zlieň - Žilina
- 51 km Spolu: 15:10 hod. Štart: 4:50 Koniec: 20:00
- čas chôdze: 12:12 hod., čas státia: 2:58 hod., priemerná rýchlosť: 3,4 km/hod.
- max.výška: 1.184 mnm, min.výška: 367 mnm, stúpanie: 1.657 m, klesanie: 1.880 m
- Robo, Stano
- Citát dňa: Žiaľ pre túto túru sa žiadny nenašiel. Práve naopak, z obrovského sklamania som skonštatoval, že toto bude asi moja posledná túra na Slovensku.
Do písania žiadnej reportáže na týchto stránkach som sa ešte nepúšťal s takou nechuťou ako práve do tejto. Od absolvovania túry o ktorej budem písať ubehol už viac ako mesiac a trpkosť ma stále drží. Bukvica Stano mi na margo poslednej reportáže "50 km Retrotúra z roku 1987" povedal, že tam moc pozitívneho nečítal. Táto žiaľ bude ešte pesimistickejšia. Prečo ? Prečítajte si to a uvidíte.
Ako som spomínal minule, bol som odhodlaný tento rok opätovne prejsť moje prvé diaľkové pochody z mladosti a vrátiť sa tak na miesta, kde som bol pred 25 rokmi. Dnešná túra vedie trasou, ktorú som v roku 1986 išiel ako môj úplne prvý diaľkový pochod. Vtedy sme sa prihlásili na kratšiu, 30-kilometrovú variantu. Tentokrát by som chcel prejsť celú päťdesiatku.
Opäť sa zopakovala situácia spred dvoch týždňov a nikto z bukvíc sa k nám nepridal. Mrzí ma to, no čo sa dá robiť, snáď sa podarí ešte spáchať nejaké kratšie a ľahšie trasy a vyrazíme si opäť v kompletnej zostave. Teraz som mal jasný cieľ, zapísať si do nachodených kilometrov ďalšiu päťdesiatku. A tak vyrážame so Stanom vo dvojici.
Prejsť túto túru sme sa už tento rok pokúsili. 24 marca nás z hrebeňa zahnali hromady snehu (viď fotoreportáž Nepodarená jarná päťdesiatka). Vtedy sme si s predsedom Janom hovorili, aká úžasná to musí byť trasa a že sa sem rozhodne vrátime. Tiež som bol o tom presvedčený avšak veľmi sme sa mýlili předsedo ! Sneh skrýval pred našimi očami realitu. Asi preto ho tu napadne každý rok tak veľa.
Už pred piatou ráno sme na námestí v Zázrivej odkiaľ budeme takmer dve hodiny stúpať na vrchol Javorinky a zároveň na hrebeň dnešnej túry. Zvládli sme to v snehu, tak dnes to musí byť hračka. Ide sa nám perfektne. Za 95 minút sme na vrchole. Hmm, dokonca o 10 minút rýchlejšie ako ukazoval smerovník a to sme sa vôbec nehnali. Tak ako na jar, aj dnes obdivujeme panoramata Malej Fatry a pozorujeme východ slnka. Nádherné ráno. Predpoveď počasia nebola najhoršia. Nejaká ta očakávaná prehánka nás nezastaví. Hlavne aby neprišli búrky.
Ajhľa ovčekovia ! Tu sa pasú aby sme si pochutili na vychýrených zázrivských korbáčikoch. Ale salaš akosi nevidím. Čuduj sa svete. Priamo na lúke stojí automatická mobilná "dojáreň". Pokrok sa nedá zastaviť !. Nemá kto ovce dojiť, tak sem pritiahneme mašinu. No a čo, že to robí randál, hlavne že to obslúži jeden chlap a poriadne rýchlo. Pozeráme a krútime hlavami. Zase sme o poznatok múdrejší.
Zastavujem aby som urobil fotografiu z miesta, kde som fotil vrchol Javorinky v marci. Aby sme si to mohli doma porovnať a odhadnúť koľko tu vtedy mohlo byť snehu. Zdržíme sa iba krátko, tešíme sa na hrebeň ktorý nás čaká. Žiadne prudké stúpania ani klesania. Krásny les. Akurát, že teraz neuvidíme macove stopy a nezistíme kadiaľ sa chlpáč poneviera. Vtedy nás teda pekne vyľakal. Kráčame si pohodovým krokom a pozeráme známe miesta. Dohodli sme sa, že sa ani dnes nebudeme nikam hnať a chceme si túru vychutnať.
Po necelých troch hodinách od nášho štartu v Zázrivej stojíme na Kýčerke. Na mieste, kde sme sa sušili pri ohníku a rozhodli sa kvôli podmienkam hrebeň opustiť a zabaliť to. Vtedy nám to až sem zabralo päť hodín. Dušovali sme sa, že sa sem určite vrátime a musíme to prejsť celé. Prostredie sa nám veľmi páčilo. Áno, presne potiaľto to je nádhera. Dnes sme však pokračovali a nazreli čo je ďalej.
Krátka pauza, nejaké to zahryznutie a už kráčame opäť ďalej. Ide sa nám výborne. Počasie je skvelé. Cestička pred nami priam vyzýva aby sme pokračovali. Na vrchole lúčky stretáme v smrečine skupinku domácich popíjajúcich pivo. Čudujú sa, že už kráčame s batohmi dolu, vraj či už ich máme plné. Kýble a česáky v ich rukách hovorili jasnou rečou, ideme drancovať čučoriedoviská. Nemám výhrady proti ľuďom čo si idú nazbierať čučoriedky pre seba, na koláč, na kompóty. Toto však boli "miestny plieniči" bez úcty k prírode. Plechovky z piva, ktoré mali naukladané v doposiaľ prázdnych kýbloch určite neponesú dolu. Jasne o tom hovoria tie ktoré cestou nachádzame. Cestička pred nami sa začína meniť. Hmm, myslím si, asi tá zimná kalamita zapríčinila, že tu teraz musia ťažkou technikou zvážať drevo. Takto to tu ale pekne zničia.
Keď spŕchne bude to tu peši nepriechodzie. Žiaľ mýlil som sa a asi som sa zo začiatku len tak upokojoval. Postupne bola situácia horšia a horšia. Začal som hromžiť, byť nevrlý. Dostávali sme sa do situácii, kedy sa už vôbec nedalo ísť vyznačeným turistickým chodníkom. Ten zmizol. Zostali len koľaje a bahno.
Tam kde už mal traktor problémy s blatom, nebránil sa jeho šofér vyjazdiť si vedľa novú cestičku. A keď sa zničila, tak o kus ďalej ďalšiu a ďalšiu. Na jednom miesto sme ich napočítali až štyri vedľa seba. Turistická trasa zostala definitívne zničená.
Lenže to nie je všetko. Stratili sa stromy so značkami. Jednoznačne ich vyrúbali aby mohli rošíriť svoju "estakádu". Opakuje sa situácia spred dvoch týždňov, kedy som nútený stále kontrolovať náš smer v navigácii. Ďalšia zdevastovaná oblasť. Nadávam. Pokazilo mi to náladu a čakám kedy sa z toho dostaneme. Avšak po takejto trase pokračujeme ešte celú hodinu a pol. Nemá to konca. Opäť som rád, že s nami nikto iný nešiel. Hanbil som sa za ľudstvo ako sa správa k prírode. Hanbil by som sa tu niekoho vziať a ukázať mu "krásy Slovenska".
Počujeme zvuk píly. Aspoň uvidíme, či sa zváža kalamitné drevo. Kdeže ! Krásne smreky idú dolu priamo pred našimi očami. Aj tie mohutné stromy rovno vedľa turisitckého chodníka padajú jeden za druhým. Presne ako som si myslel, aj tie so značkami. Kmene zmizli, zostali len orezané konáre všade na okolí. Opäť nevieme kadiaľ ísť avšak navigácia nám presne ukazuje, že ideme správne - po turisickej modrou farbou značkovanej trase. Ale to sa dnes dozviete už len z displeja navigácie.
V nádhernom francúzskom filme Domov (Home, 2009), ktorý každému odporúčam si pozrieť, som sa dozvedel príbeh polynézskeho veľkonočného ostrova:
Veľkonočný ostrov je klasickým príkladom ľudskej spoločnosti, ktorá zabudla, že nie je na tom svete sama, že je zapojená do siete organizmov a že z toho faktu jej vyplýva aj dôležitosť pomoci okolitému svetu, o darovaní slobody prírode ani nehovoriac. Mierne, príjemné podnebie a úrodná pôda boli ideálnymi podmienkami na rozvoj polynézskej spoločnosti. Napriek tomu tieto ideálne podmienky nezachránili polynézsku kultúru pred kolapsom. Polynézania osídlili ostrov okolo roku 900 a počas 500 rokov rozvinuli poľnohospodárstvo, ktoré uživilo okolo 15 000 obyvateľov. Kolaps prišiel, keď produkcia známych kamenných sôch moai pokračovala, bez ohľadu na zvyšujúcu sa spotrebu dreva potrebných pre ich transport a stavbu. Rúbalo sa stále viac a viac stromov, aby sa stavalo stále viac a viac krajších sôch moai. Až bol vyrúbaný posledný strom. Zmiznutie lesov spôsobilo vyhynutie rastlinných a živočíšnych druhov, sucho, eróziu pôdy, zánik úspešného poľnohospodárstva, rozpad sociálnych štruktúr, hlad a vojny. V roku 1877 žilo na Veľkonočnom ostrove už len 111 obyvateľov. Čo si asi myslel Polynézan, ktorý rúbal posledný strom ? „Aspoň, že mám nejakú prácu“, „načo sú nám vlastne také stromy“, alebo „čo s nami bude“?
Ľudia nežijú na tomto svete sami. Existujeme v ohromnom spoločenstve organizmov, rozmanitých rastlín, exotických i obyčajných živočíchov, navzájom previazaní do siete života. Jednoduchá myšlienka s veľmi zložitým obsahom a dôsledkami.
Zabrzdi ! hovorím si zrazu pri písaní tejto reportáže. Pokiaľ budeš rozprávať iba tak všeobecne, aj keď to myslíš úprimne, málokto sa pozastaví. Musíš spomenúť nejaké fakty. A tak prerušujem reportáž aby som našiel nejaké konkrétne informácie o tom čo sa tu vlastne deje:
Od roku 1990 do roku 2000 reálne zmizlo na Slovensku 50,6 km2 lesa. Začalo to misiou Svetovej Banky, ktorá v roku 1993 so slovenskou vládou bez akejkoľvek účasti verejnosti rokovala o projekte „Ekologické obhospodarovanie lesov“. V ňom odporúčala ako hlavný liek na dlhodobo stratové slovenské lesníctvo, zvýšiť ťažbu dreva zo 4,4 mil. m3 v roku 1991 na 11 mil. m3 v roku 2030 s následným zvyšovaním v ďalších rokoch. Novely lesného zákona a zákona o ochrane prírody, ktoré sa od skončenia misie pripravili a schválili, toto zvýšenie umožnili predovšetkým zvýšením ťažby v našich chránených územiach. V Národnom parku Poloniny sa zvyšuje ťažba takmer trojnásobne, zo 75 000m3 ročne na 220 000 m3 ročne. V Národnom parku Nízke Tatry sa zvyšuje ťažba viac ako dvojnásobne, napríklad v piatich lesných hospodárskych celkoch z 553 099 m3 na 1 184 276 m3 počas najbližších desiatich rokov ! Zvyšovanie ťažby je celoslovenský trend ako ukazujú aj Zelené správy ministerstva pôdohospodárstva, keď celoslovenská ťažba vzrástla za posledné roky z priemerných 5 miliónov m3 na viac ako 10 miliónov m3.
Na rozdiel od starých Polynézanov máme k dispozícii informácie o vzniku erózii, o dôsledkoch odlesňovania, o strate biologickej rozmanitosti. Ticho sa prizeráme ako si ničíme všetko okolo nás. Pozeráme správy a bojíme sa záplav po dažďoch. Zamyslel sa niekto vôbec nad tým prečo sú čoraz intenzívnejšie ? Zamyslel sa niekto nad tým, že tie medvede s ktorými nás strašia nie sú premnožené ? Len nemajú kde žiť. Hľadajú potravu a útočisko aby zachránili sami seba. Nechcú útočiť na nás. Voda si hladá cestu, pretože holoruby ju nezadržia. Tých príkladov sú desiatky. Viem, že nič nezmením. Len úprimne dúfam, že sa ľudstvo vyhubí samo skôr než zničí všetko živé okolo seba. Príroda sa snáď zregeneruje a nájde opäť stratenú rovnováhu. Človek si prestal vážiť to, čo mu ten život dáva. A pokiaľ nepríde skutočná apokalypsa, vojna alebo iná katastrofa, tak sa to už nezmení.
Priamo na chodníku pred nami sa na mňa usmieva mladý kozák. Milé pohladenie na ubolenej duši. Snáď budeme mať šťastie a cestou natrafíme na nejaké hríbiky. Začíname pozerať vľavo aj vpravo. Popršalo, tak by sme mohli mať šťastie. Po nejakom čase Stanovi padlo oko na krásny dubáčik. Vedľa neho ďalší ! Krásne, naozaj. Stano vyberá papierovú tašku, ktorú si prezieravo pibalil do dnešnej výbavy.
Pozitívum dnešnej túry je jej výškový profil. Ráno sme si pri plnej sile vyšliapali na Javorinku a potom nás čakajú len malé prevýšenia s postupným výškovým klesaním až do cieľa. Začíname sa viac motať po hore a hľadáme huby. Tak to sme už iní frajeri, keď si môžeme dovoliť prejsť 50 kilometrovú trasu a popri tom zbierať huby. Smejem sa. Ale síl máme naozaj ešte veľa. Predchádzajúce túry majú na tom svoj podiel.
Les sa začína striedať s lúkami. Z nich sa nám naskytuje pohľad na celý hrebeň Malej Fatry, ktorý máme dnes celý deň po ľavej strane. Dobre sa naň pozerá, keď sa môžeme pochváliť, že ho máme celý prejdený. "Aha čierna ovca ! Jedna čierna ovca medzi bielymi", zvolám. "To si musím vyfotiť". Ovce sa však boja, jedna sa rozbehne a ostatné za ňou. Celé stádo. Nevedia, že im nechcem ublížiť. Ale čo, sú to ovce ! Nie, my všetci sme ovce. Nerozmýšľame a necháme sa pásť. Myslíme si, že sme voľný ale naša paša je oplotená a pastieri čo nás pasú (či už sú to politici alebo cirkevný černokňažníci) nás ovládajú. "Ja chcem byť tá čierna ovca ! Nenechám sa nechať strhnúť stádom !
Konečne je pred nami pekná cesta. Stano si konečne môže obuť sandále a vybrať sa na nákupy. Ale nie. Tá taška ukrýva náš hubársky úlovok. Teraz si to chlape ponesieš až do Žiliny. A to sme ešte len v polovici cesty. Je pravé poludnie a my máme za sebou 24 kilometrov. Ta lúka láka, tak poďme. Hlavne aby sa neprihnala búrka. Mraky sa akosi viac a viac hromadia. Tu by nám bolo veselo keby to tu začalo prášiť.
Nebolo by zlé začať uvažovať nad obedom. Akurát, že sme sa zrovna dostali na lúky a my si chceme znovu opiecť klobásky. Keď bude prvé pekné miestečko zapichneme to.
Museli sme vystúpať na Zlieň, miestečko však nikde. Tak sa ide ďalej, čaká nás zostup a vzápätí ďalší výšlap. Snáď niečo nájdeme. A veru, oplatilo sa počkať. Miesto ako pripravené pre nás. Nachystané drevo, ktoré niekto vyzbieral z výrubu. Nachystané opekacie prúty, ohnisko. Super. Zhadzujeme batohy. Verný prísľubu z minulej túry, že sa nesmieme tak obžrať pripravujem o jednu klobásku menej ako minule. Tešíme sa na ne.
Dojedli sme sa, presušili veci, vymenili ponožky. Zapili vodou a ešte trochu poodychovali. Máme za sebou iba 27 kilometrov a poriadny kus ešte pred sebou. Až teraz si to uvedomujem, že to ubúda akosi pomaly. Strávili sme tu hodinu. Ako rýchlo ubehla. Je na čase ísť ďalej. Oddýchnutý začíname prudko stúpať. Našťastie iba krátko. Opäť tá istá situácia. Podľa mapy a navigácie sme v lese, v skutočnosti les nikde. Ideme cestou, ktorá sa zrazu zmení na širokú makadamom vysypanú cestu, prispôbenú ťažkým vozidlám. Nálada opäť mizne, keď to vidím. Kráčame širokou cestou ďalej. Značky nikde. Zastavujem, pretože si uvedomujem, že sme ju naozaj dlho nevideli. A presne to sa stalo. Zabudli sme z tej cesty odbočiť. Ale kde ? Nebol tam smerovník ani značka. Klikám do navigácie. Ta ukazuje, že sa musíme vrátiť 880 m. Nič iné nám nezostáva. Ten 1,5 kilometra navyše nám nevadí. Skôr nás hnevá, že opäť niekde vyťali smerovník. Miesto, kde sme mali z cesty odbočiť by sme bez navigácie nenašli. Značka ani žiadny strom tam nebol. A práve na mieste odbočky si lesníci urobili skladisko napílených stromov. Čiže trasa bola schovaná a pokračovala za nimi. Bez najmenšej šance to postrehnúť. Pred 26 rokmi som to prešiel bez mapy a nikde som neblúdil. Stačil nám popis z písacieho stroja a značky turistických chodníkov. (strana A , strana B). Dnes ich nie je na čo namaľovať.
Prichádzame do Sedla pod Magurou. Leží v strede medzi obcami Lysica z jednej strany a Horným Vadičovom zo strany druhej. Je nám jasné, že z niektorej z týchto obcí pochádzajú primitívi, ktorí si sem chodia robiť svoje "výlety". Je nám z toho nanič. Človeka sa schytí taká vnútorná zlosť, že nemôže nič urobiť. Chytiť tam tých ľudí, tak ...
Akýkoľvek ďalší komentár je zbytočný. Fotím to z každej strany. Toto mi nikto neuverí. Minulú túru som to neurobil a ľutoval som to. Pozrite sa sami. A urobte si vlastný názor. Stano ma volá nech ideme odtiaľ preč. Áno má pravdu. Chcem byť už preč. Celá dnešná túra je veľmi deprimujúca. Cestou rozmýšľam nad tým, že prestanem chodiť na ďalšie. Aspoň na nejaký čas. Volám s Janom a zdôverujem sa mu s dnešnými zážitkami. Hovorí mi, že budeme musieť chodiť už asi len do chránených oblastí a národných parkov. Pretože to vyzerá tak, že sa s tým budeme stretať takmer všade a čoraz častejšie.
Začína pršať. Aká symbolika. V sedle Žiarce opäť blúdime. Nenašli sme značku. Navigácia nás ženie po zarastenej lúke bez chodníka. Ak pôjdeme tadiaľ budeme úplne mokrý. Chodník tam nie je. Asi tu už turisti prestali úplne chodiť. Dlho hľadáme správnu cestu. Držíme sa navigácie ale predierame sa lesom. Ocitáme sa na miestach, ktoré už poznáme. Išli sme tadiaľto koncom októbra minulého roku na našej túre Budatín - Lysica, ktorú opísal Jano na svojich stránkach. Vieme, že nás čaká už celkom príjemná trasa. Spomeniem si na motorkárov, ktorý nám pokazili zážitok naposledy. Preháňali sa tu na svojich motorkách a provokatívne to hnali popred nás. Raz sa neudržím a takémuto idiotovi vrazím v tej rýchlosti konár do predného kolesa. Spomeň čerta a zjaví sa ! Opäť ! Rev motoriek sa ozýva široko ďaleko a oni sa preháňajú a rozrývajú mokré lúky.
Na stráni nad Kotrčinnou Lúčkou stojí kaplnka. Pri nej sa dáme do reči s pánom, ktorý ju maľuje. Pršalo, tak sa na čas schoval do auta. Robí to len tak, zo svojej vôle, za svoje peniaze. Niekde v lese má chatu a už dlho sa chodí starať o túto kaplnku. Konečne pozitívna energia. Prehodíme ešte pár viet, ponadávame nad mládežníkmi motorkármi a pokračujeme ďalej.
Na prvý pohľad pekná cestička. Zatiaľ ! Všimnite si nové koľaje vľavo aj vpravo. Už sa tu črtá trojprúdovka. Na jeseň tu nebola. Terénne autá, motorky a štvorkolky. Toto všetko sme si pustili do hôr. Som sklamaný stále viac a to ešte netuším, že to nie je všetko.
Prichádzame do Zástrania, kde sa zastavujeme na jedno pivko. Začína opäť pršať, tak sa aspoň na chvíľku schováme. V zablatených teniskách sa na mokrých schodoch šmyknem a mrsknem so sebou o schodište. Rovno na chrbát ! To snáď nie je pravda ! Mal som však šťastie. Náraz som stlmil zápästím, ktoré mi skrútilo a narazená chrbtica to zniesla. Skoro bolo definitívne po turistike, uvedomujem si a som rád, že sa nestalo nič horšie. Dopime a poďme, nech sme už doma. Cestu cez Dubeň poznáme obaja veľmi dobre. Už sme ju prešli toľkokrát. A tak len ideme. Už ani nerozprávame. Len občas pozriem na navigáciu, koľko nám ešte zostáva. Na vrchu Dubňa zažijeme ďalší šok. A poriadny. Priamo na hrebeni je novovyrúbaná pláň, ktorá je zrovnaná a zavozená makadamovým kameňom. Tabuľa na strome nás upozorňuje, že je tu stavenisko a VSTUP ZAKÁZANÝ ! Čo sa tu ide stavať ? Však to je desaťročia hlavná turistická trasa. Chodia tu stovky turistov. Chodia tu rodiny s deťmi na víkendové prechádzky aby sa pozreli na mesto. Žeby práve to ? Niekto tu postaví reštauráciu aby sa sem mohli ovce vyviezť autom, kúpili si pizzu a cukrovú vatu ? Aby si deti zaskákali na nafukovacom hrade ? A potom známym napísali prostredníctvom "sociálnych sietí", ako zobrali deti do prírody ? Dúfam, že nie ! Snáď tu bude len nejaký vysielač. No vyrúbaná plocha ukazuje, že tu bude niečo oveľa, oveľa väčšie. A kadiaľ máme ísť ? O to sa už nikto nestara.
Chcem preč ! Neznášam slovenskú povahu. Ten hlúpy národ, ktorý si neváži čo má. Ako mi bolo už raz povedané, každý sa tu musí starať iba o vlastný bachor.
Cítim, že tu nepatrím. Nemám byť na čo pyšný. Nemôžem ísť niekam do sveta a hrdo povedať odkiaľ som, či dokonca vybrať štátnu vlajku na nejakej hore. Žiaľ nie !
A vy, ktorí si ešte stále myslíte, že to tak nie je, zostaňte aj naďalej ovcami. Snáď sa o vás niekto postará. Ale nebojte sa, minimálne Vás určite podoja !
Stojíme nad Žilinou. Už len zbehneme dolu kopcom. Slnko sa pomaly skláňa k obzoru a na chvíľu všetko zažiari krásnymi farbami. Ak to niekedy zbadáte nad hlavami, zastavte sa a užite si tieto okamihy kým sa dá. Stoja za to. Príde čas, keď to ľudia uvidia iba z fotografií, ... ak vôbec.
Robo
