50 km "Retrotúra z roku 1987"
- Oščadnica (Švancarovci) - Čadca - Žilina
- 50,7 km Spolu: 15:06 hod. Štart: 5:33 Koniec: 20:39
- čas chôdze: 12:05 hod., čas státia: 3:01 hod., priemerná rýchlosť: 3,4 km/hod.
- max.výška: 909 mnm, min.výška: 344 mnm, stúpanie: 2.093 m, klesanie: 2.390 m
- Robo, Stano, Peter
- Citát dňa: Peter: Už toľké roky chodím po horách na huby a ešte nikdy som nenašiel jelenie ani srnčie parohy. Robo: A skúšal si sa pozrieť do zkadla ?
Absolvovanie dnešnej túry sme pôvodne plánovali hneď na jar, akonáhle sa roztopí sneh. Mala byť súčasťou tréningového plánu na Lazovú stovky, turistického pochodu, ktorého sme sa so Stanom rozhodli zúčastniť. Tohtoročná zima však bola veľmi tuhá a snehu bolo všade ešte dlho dostatok. Nakoniec sme sa na Lazovku vybrali bez natrénovaných "50-tok". Ale ani tak som na túto výzvu nezanevrel a bol som rozhodnutý obe moje, ako som ich nazval "Retrotúry z mladosti", prejsť ešte tento rok. Spoločné akcie s Bukvicami nám toto leto akosi nevychádzali. Raz to bolo to, inokedy zase ono, no pravdou zostáva, že sme si nedokázali nájsť spoločný termín a vyraziť opäť v partii do prírody. Už sa mi nechcelo nič odkladať a ťahalo ma to na ďalší pochod. Stačí, že nebude úplne zlé počasie a ide sa ! A nebudem ani čakať na víkend. Piatok je ideálny. Vezmem si voľno, nikde nebude veľa ľudí a ešte zostane aj víkend na oddych a iné aktivity. Rozposlal som všetkým bukvičiakom email s pozvánkou na túru a pripravil si všetky podklady z roku 1987, kedy som sa na túto 50 km trasu vybral ako 17-ročný chalan s kamarátom v rámci každoročnej turistickej akcie 50 km okolím Žiliny.
Žiaľ vybrali sme sa nakoniec len dvaja bukvičiaci (ja a tradičný spolupútnik Stano). Prekvapila ma však reakcia kamaráta Petra, ktorý zavolal, že sa rozhodol zobrať si v práci voľno a ide sa do túry pustiť spolu s nami. Päťdesiat kilometrov nie je maličkosť, to už mám odskúšané, ale Peter hovorí, že chodieva v poslednej dobe každý deň behávať a cíti sa v dobrej kondícii. Tak to skúsi aj keď doposiaľ takúto trasu neabsolvoval. Keby bolo zle, vždy môže niekde zbehnúť do dediny a vrátiť sa odvozom. A tak o pol šiestej ráno vyrážame v trojici na pochod cez Kysucké Beskydy a Javorníky z osady Švancari pri Oščadnici s cieľom doraziť do večera do Žiliny.
Odmietame akékoľvek naháňanie sa za nejakým výkonom. Chceme to prejsť a hlavne si to vychutnať. V batohu nesiem niekoľko gazdovských klobás a už od večera sa teším ako si na obed nájdeme pekné miestečko, urobíme oheň a poopekáme. Uvedomili sme si totiž, že sa na našich túrach väčšinou naháňame za nejakým výkonom, alebo nás tlačí čas. Takže kašľať na akékoľvek rýchlostné priemery a Let´s Go !
Necháme sa viesť zelenou turistickou značkou a v priebehu 40 minút vystúpame 100 výškových metrov k rázcestiu s červenou značkou, hlavnou trasou vedúcou cez hrebeň. A opäť nás príroda odmenila fantastickými "panoramatami", ktoré ma naplnia pocitom radosti a dodajú množstvo pozitívnej energie. Spomeniem si na ostatných bukvičiakov a hlavne na predsedu Jana, ktorý má práve dnes 40 rokov. Taká škoda, že sa nemohol pridať ! Musí zarezávať v práci a je nám jasné, že mu musí byť veľmi ľúto, že tu nie je s nami. Tak mu posielame aspoň fotku na mobil s gratuláciou k jeho znovuzostárnutiu.
Spomínam si, aký vo mne zanechala táto trasa hlboký dojem keď som mal spomínaných sedemnásť. Tie usadlosti, kysucké vzdialené samoty a osady. Tí usmievaví a prívetiví ľudia z lazov, s ktorými sme sa zdravili. Ako nám priniesli poháre s vodou keď videli, že márne nazeráme do prázdnej studne. Teraz to vyznie ako posťažovanie starého dôchodcu na staré časy, hoci ním ešte zďaleka nie som, ale to všetko je už naozaj fuč. Domčeky sa prestavali na víkendové chalupy pred ktorými stoja terénne automobily s českými či bratislavským ŠPZkami. Už nikto neodzdraví pocestného. Domčeky obohnali ploty. Z okien kukajú satelitné taniere a nie črepníky s kvetinami. Na dvore odparkované štvorkolky, ktorými pre zábavu ničia lesné cesty, lúky a plaší sa zver. Skrátka niekto si takto predstavuje víkend na chalupe. Prešlo iba 25 rokov ! Moja dcéra nemá ani 18 a už to nikdy nezažije. Uvedomujeme si ako rýchlo všetko devastujeme ? Len 200 metrov od jednej z osád nachádzame v lese starú chladničku, televízor, zrolovaný starý koberec,... skrátka hromadu odpadu, ktorý tu nemá čo robiť. Zdá sa, že nový majiteľ jedného z domčekov si doniesol do starej chalupy, nový televízor, chladničku a nový koberec. A aj stará chalúpka sa zmenila na novú. Nikdy nepochopím ako to ľudia dokážu. Len pár metrov od domu si urobia skladisko. V lone prírody, lese, kde snáď chcú tráviť svoj čas, keď si to zadovážili, či nie ? Pravdu povediac, pokazilo mi to deň a viem, že touto trasou sa tak skoro opäť nevydám. Viem, že nemôžem nikoho vziať so sebou aby som mu ukázal čaro kysuckých samôt. Je to preč !
Dlho, dlho bolo pekne avšak posledné tri dni pred našou túrou sa počasie zmenilo. Dážď rozbahnil chodníky a tak sme sa často trápili v blate traktormi a štvorkolkami zničených turistických chodníkov. Zásah ťažby dreva vidieť celý čas. Lesy vyťaté, nové sadenice vidieť na rúbaniskách naozaj len sporadicky. A tak kráčame ďalej kadiaľ vedie cesta. Preberáme život, debatujeme o všetkom možnom, čo nám dáva, čo nám berie, kam kráčame ... Vlastne to vieme, do Žiliny ! Aspoň teraz.
Nový poznatok: bez navigácie sa stáva pomaly prakticky nemožné prejsť miestne trasy. Hľadím na ňu čoraz častejšie keď stratíme značku. Hmm, kedysi sa značili na kmene stromov aby ich bolo už z diaľky vidieť. Dnes musia značkári využiť to čo zostáva.
Naša trasa vedie cez Čadcu, kde si doprajeme po veľkej zmrzline, ktorú olizujeme prudkým stúpaním cestou k horskému hotelu Husárik. Myšlienka na studené pivko bola silnejšia než obava jeho konzumácie po práve zjedenej zmrzline. A tak si s Petrom druzgneme po jednom plzni. Uvidíme čo na to povedia črevá. Kráčame štyri hodiny a prešli sme 17 kilometrov. Do cieľa je to ešte ďaleko.
Je teplo a veľmi vlhko ale našťastie zatiaľ neprší. Kráčame po červenej značke cez Chotárny kopec až po rázcestie Petránky. Nachádzame tu ohnisko pri ktorom skladáme z pliec batohy a keďže je pol hodinka po poludní, rozhodli sme sa zfutrovať gazdovské klobásky.
Zakladáme ohník, sušíme spotené tričká a každý si opekáme po dva kúsky. Šmakovali ale nakoniec to nebolo najšťastnejšie, pretože žalúdok mal čo robiť aby tú hromadu spracoval. A smäd čo som potom mal, škoda hovoriť. Nabudúce musí stačiť jedna. No, alebo jedna a pol.
Máme za sebou polovicu trasy. Na rázcestí definitívne opúšťame červenú značku. Prirovnal by som to k situácii ako keď zídete z cesty prvej triedy na cesty tretej kategórie. Je vidieť, že tadiaľto už chodieva minimum turistov. Nájsť turistické značky je doslova problém a sme odkázaní na navigáciu. Bez nej by sme teraz už skutočne blúdili. Trasa sa stáva skutočne nepeknou. Prudké klesanie do obce Nesluša a následny výstup do kopca Ostré naproti odkiaľ opäť prudko klesáme do obce Rudinská s ďalším následným výstupom do Sedla pod Ráztokou. Máme za sebou 39 kilometrov. Naše overené zastávky z Myjavskej 50-tky a Lazovej 100-ky pri ktorých sme si vymasírovali nohy sme tentokrát ľahkovážne podcenili. Asi sme mali pocit, že keď sme zvládli stovku, tak toto nie je nič. Mea Culpa !
Čaká nás posledných desať kilometrov a to musíme prejsť aj s boľavými nohami. Peter sa drží bez jediného slova. Respektíve bez jedinej sťažnosti čo sa fyzičky týka. Inak sa mu ústa nezavreli počas celého dňa. Prekecali sme celé hodiny. Však si po takej dobe bolo čo povedať. Človek si ani neuvedomoval ako dlho kráča a koľko kilometrov má v nohách.
Po tretej nás zastihne prehánka. Nahodíme so Stanom ponča a Peter si elegantne rozprestiera dážnik ala pan Tau, ktorý mal od začiatku pripevnený na batohu. Správny diaľkoplaz.
Hovorím chalanom, že ďalej pôjdeme stúpaniami a klesaniami ihličnatými lesmi až do Žiliny. Tak som si to aspoň pamätal. Žiaľ ani tie sa nezachovali. Väčšina lesa kadiaľ vedie značka je preč. Dokonca tak, že zrazu stúpame na kopec bez jediného stromu. To sa mi nezdá. Podľa tlačenej mapy aj podľa navigácie je to Závršie, zakreslené ako lesný porast. Ale stromy sú preč. Jediná pozitívna správa bola vyhliadka, ktorá sa pred nami otvorila na jeho vrchole. Ale to je podľa mňa vysoká cena.
Do Budatína, cieľa našej cesty nám zostávajú posledné štyri kilometre klesania. Desať minút po pol deviatej večer stojíme pred Stanovým domom. Zdolali sme moju "Retrotúru z roku 1987". Máme v nohách 51 kilometrov, ktoré si rád pripisujem do celkovej tohtoročnej prejdenej vzdialenosti. Mám dobrý pocit z fyzického výkonu ale stiesnený z celkového dojmu. Dokonca až tak, že som nakoniec rád, že sa ostatné bukvice nepridali. Asi by boli prekvapení, kam som ich to vzal.
Robo
