Lazová Stovka 2012

28.04.2012 00:00

• Lazová Stovka
• 28.-29.04.2012
• 112 km    Spolu:  31:00 hod.    Štart:  28.04. - 4:20   Koniec:  29.04. - 11:20
• čas chôdze:  23:43 hod.,  čas státia:  7:17 hod.,  priemerná rýchlosť:  3,6 km/hod.
• max.výška:  967 mnm,  min.výška:  176 mnm,  stúpanie:  3.055 m, klesanie:  3.059 m 
• Robo, Stano

 

• Citát dňa:  Robo: Stano, nemám ešte žiadnu hlášku pre citát dňa. Povedz niečo vtipné !   Stano:  Choď do ... (pííííííp)

 

    Prvé slová tejto reportáže začínam skladať dva týždne od návratu z akcie, ktorú chcem opísať. Svaly sú opäť v poriadku, otlaky sa zahojili, emócie už nie sú také silné a tak sa prezeraním fotografií vraciam v pamäti späť. Kde začať ... ? 

Koncom roku 2011 pri jednej debate s kamarátom Stanom padla reč na prečítanú reportáž nejakého nadšenca pre diaľkové pochody o abslovovaní 100 kilometrov dlhého pochodu v čase pod 24 hodín. Ani neviem ako, ale "plácnute slovo" s nápadom, že by bola sranda sa o to pokúsiť sa pomaličky začalo pretriasať častejšie a častejšie. Hlavne Stano sa toho chytil vcelku vážne a je rozhodnutý pokúsiť sa tento nápad zrealizovať. Koncom vianočných sviatkov, keď je viac času a človek je mľandravý z jedenia a takej tej vianočnej pohody, sadol som si k PC, mapám a starým odloženým turistickým pamiatkam z mladosti. Začínam čítať reportáže o diaľkových pochodoch a nápad si aj ja stále viac prisvojujem. "Či je vôbec reálny, to ukáže čas" hovorím si v duchu, "ale stálo by za to sa o to pokúsiť. "Treba vyskúšať prejsť aspoň 50 kilometrové trasy z mladosti a ak mi aj tieto budú robiť problém, nemá zmysel nad tým uvažovať."
Keďže som typ, ktorý sa do všetkého púšťa najradšej ihneď, začínam dávať dokopy trasy na spomínané "retrotúry". Ak má byť ten nápad aj zrealizovateľný, je potrebné sa do príprav pustiť čím skôr. Vzápätí mi v hlave napadla ďalšia myšlienka. Využiť priestor na týchto sránkach a doplniť ich o rubriku Turistika, kde by som si uchovával spomienky na absolvované túry. Určite ich nebude málo a ak sa máme pokúsiť o stovku, je potrebné nachodiť predtým nejaké tie kilometre. A tak vďaka tomuto pochodu dnes funguje na stránkach Gallosha aj rubrika Turistika, ktorú do dnešného dňa obohatilo už deväť reportáži. 
 

Jedna z organizovaných stoviek, ktorá ma zaujala na webe sa nazývala Lazovka a tak som začal o nej zháňať ďalšie informácie. Apríl ! Vcelku skoro, však sme toho moc nestihli natrénovať. Ale zhodneme sa na tom, že pôjdeme a uvidí sa. Dali sme si za cieľ prejsť minimálne 60 km a všetko čo bude nad túto hranicu budeme považovať za náš osobný úspech. Stano aj ja sme totiž doposiaľ prešli najdlhšiu túru o dĺžke 51 km. Ale viem, že obaja sme mali v sebe naozaj veľkú chuť "to dať" celé. A niečo, aj keď neviem čo a prečo, si takto dokázať. Hmm, to asi nosí v sebe každý chlap a niekedy sa to nedá vysvetliť.

 

28. apríla 2012 o 02:15 mi zvoní pri hlave budík. Vlastne ani nemusel, beztak som poriadne nespal. Nedalo sa mi. Bol som nepokojný. Celú noc som mal chuť už sadnúť do auta a vyraziť. "Hmm, takmer celá prebdená noc, to nie je dobré! Ani tú nasledujúcu nebudeme spať a to môže byť problém." Už vtedy som cítil, že mi ten spánok bude chýbať a to som nevedel aké to tušenie bolo pravdivé. Všetky veci som mal zodpovedne pripravené, stačilo sa obliecť a vyrážam autom pre Stana. Opäť presný ako hodinky a rovnako nedočkavý, ma už čakal pred domom. Cesta ubehla neskutočne rýchlo. Preberali sme do čoho sme sa to vybrali, debatovali, a ten entuziazmus z nás len tak sršal. O štvrtej ráno sme už vo Vrbovom. Pár postáv s malými batôžkami na chrbtoch, ktorý sa v tme presúvali po chodníkoch Vrbového nám jasne ukázalo, že sme tu správne. Ďalší nadšenci ! Parkujeme pred budovou SOŠ, kde je základný tábor Lazovky. Už je tu živo. Zoznamujeme sa so Slavom, organizátorom akcie, ktorý nám odovzdáva kontrolné karty a ako nováčikom zopár doplňujúcich informácii. Za tri minútky sme vybavení a Slavo nám dáva pokyn: "Chalani, tam na dverách si zapíšte k svojim menám čas odchodu a môžete vyraziť". Tak teda poďme !

04:20 - opúšťame "základný tábor". Zapínam navigáciu a s dôrazom na "neprepísknuť tempo hneď na začiatku" sa naozaj pohodovým tempom vyberáme tmavým Vrbovým podľa inštrukcií v kontorlnej karte. Je príjemne teplo. Berieme naozaj len nevyhnutné veci. Dokonca rezervné tenisky nechávam v aute a beriem si iba dva rôzne náhradné páry vložiek do tenisiek čo mám na nohách. Stano sa rozhodol prejsť trasu v trekingových topánkach, čo mi pravdupovediac pripadalo nereálne. Už nie je čas o ničom špekulovať ani čokoľvek meniť. Ideme ako sme, rozhýbávame pomaly celé telo na optimálnu teplotu a tempo, a naozaj s obrovským nadšením odkrajujeme prvé metre z celkovej trasy. Podchvíľou okolo nás prefrčí niektorý z bežcov, ktorí sa rozhodli túto trasu prejsť vražedným tempom. Nedáme sa týmito "šialencami" vyviezť z rovnováhy. 
Po 30 minútach sa na okaji rybníka Čerenec pristavujeme pri košatom strome, na ktorom je umiestnená prvá kontrola s označením K0. Na celej trase nás čaká celkovo 14 kontrolných stanovišť. Päť živých, to znamená, že na stavisku bude osoba, ktorá do kontrolnej karty označí pečiatkou absolvovanie stanoviska a zapíše čas, a deväť číslených, kde na označom strome bude upevnený obal s číslenými samolepkami pre každého účastníka. Túto si nalepí do svojej kontrolnej karty. Pri strome K0 je živo. Je tu pekná tlupa ľudí a každý hľadá svoje číslo. My si vlepujeme tie svoje. Ja č.47 a Stano č.74. Pokračujeme svojim tempom ďalej. Podchvíľou nás nejaký bežec, rýchlokráčajúci turista, či skupinka predbehne. Človeka to núti trochu pridať. Máličko zrýchľujeme. Telo je už fajn rozohriate, terén výborný a ide sa nám naozaj skvele.

06:25 - na navigácii, ktorá mi visí na ramene batoha, a na ktorú som v priebehu Lazovky pozrel minimálne tisíckrát, evidujem prejdených prvých 10 km. Čiže ideme rýchlosťou 5 km za hodinu. Tak akurát. Keďže sa mi nechcelo zastavovať aby som si niektoré poznámky a údaje zapísal, nainštaloval som si do telefónu aplikáciu s diktafónom aby som si to zjednodušil a nezdržiaval sa. Práve táto nahrávaná poznámka o desiatom kilometri a zabávanie sa s telefónom, ma na chvíľku odpútalo od sledovania ako popisu trasy, tak navigácie. Zrazu sa nám zdá, že asi nejdeme dobre. Hľadáme v popise miesto kde sme a presne tak sa stalo. Niekde skôr sme mali prudko zabočiť vpravo. Nepostrehli sme to. A rovnako ani dvojica diaľkoplazov pred nami. Kričíme na nich, pískame ale nepočujú nás. Tak tí si zájdu trochu ďalej! My sa otáčame a vraciame asi 500 m, kde nachádzame správny smer.

07:30 - zastavujeme pri strome s kontrolou K1 - Lopušná. Za sebou máme 15 kilometrov. Čo pred sebou, to radšej ani nespomínam. Tempo máme stále veľmi prijateľné. Nezdržujeme sa však. Prestávku si chceme dať až na Bradle, kde by sme mohli byť za hodinku. Z iného smeru ako sme prišli my, prichádza k stromu zablúdenec, ktorý zabudol rovnako ako my správne odbočiť. Takže ďalší. Aj tí dvaja na ktorých sme pískali musia ešte niekde blúdiť. Snáď aj ich správne nasmerujú drevorubači. O chvíľu natrafíme na ďalšieho blúdiaceho, bežca ktorý sa vynoril z lesa a pýtal sa kde nájde kontrolu. Po pár minútach nachádzame na chodníku kontrolnú kartu. Určite ju stratil ten mladý bežec. Chalan má asi zlý deň. Berieme ju so sebou, možno ho stretneme alebo mu ju dáme na Bradle. O chvíľu už beží zase späť. Prišiel na to. Poprajeme mu nech sa už dnes len darí a znovu mizne pred nami. Vchádzame do obce Horné Košariská, zdravíme miestnych chlapov, ktorý nechápu že ideme do Vrbového, keďže ideme smerom od Vrbového. Smejem sa, pretože si pripadám ako Švejk, pri jeho anabáze z Tábora do Českých Budejovíc v obci Putim. Je krásny slnečný deň. To ešte netušíme aký moc slnečný bude. Na okamih sa pristavujeme pri rodnom dome generála Štefánika a pokračujeme obcou do Dolných Košarísk na ktorých konci už obočíme stúpaním až k mohyle na Bradle.

08:40 - Mohyla M.R.Štefánika na Bradle. Prvá živá kontrola. Do kontrolných kariet dostávame pečiatky a ochutnáme ponúknuté perníčky. Mohyla nás svojou veľkosťou nadchla. Ani jeden sme tu predtým ešte neboli a netušili sme aká je táto stavba veľkolepá. Z celého pomníka je nádherný výhľad do okolitej krajiny. Sadáme si na jedno z bočných schodísk, vyzúvame obuv aby si nohy oddýchli. Majú za sebou 20 km. Popri pojedaní raňajok masírujem preventívne nohy chladivým gélom. Robíme zopár fotiek a podrobnejšie si prezeráme túto pamiatku. Postupne prichádzajú a odchádzajú ďalší "lazovníci". Cez telefón posielame bukvičiakom SMS správy a ďalšie príspevky na facebook, nech vidia ako sa nám darí. Máme radosť zo správ a povzbudení, ktoré nám odoslali späť. Dopriali sme si polhodinovú prestávku. Trošku viac ako sme plánovali, no nevadí. Nemáme sa kam ponáhľať. Opúšťame Bradlo a pri úplne jasnej oblohe a čoraz vyššej teplote pokračujeme ďalej. Po štyroch kilometroch natrafíme na strom s ďalšou nálepkovou kontrolou. Je poriadne teplo a úseky po ktorých práve kráčame vedú cez lúky až do Myjavy. Cestou sme v tom teple spotrebovali skoro všetku vodu a potrebujeme zásoby doplniť. Myjavu míňame okrajovo a hneď na jej začiatku odbočujeme do časti Turá Lúka. Hľadáme bufet, či krčmu, no všetko zatvorené. Otvárajú až popoludní. Na lavičkách pred jedným zo zatvorených hostincov posedávajú lazovníci no aj tento je zatvorený. Našťastie nám ukážu jeden malý obchodík, ktorý je otvorený a kde si aj oni doplnili zásoby.

12:00 - po krátkej pauze na lavičke hostinca v Turej Lúke, kde sme si opäť namasírovali nohy, preventívne práskli po jednom acylpiríne a zhltli nejaké tie živiny vo forme energetických tyčiniek, rozbiehame opäť naše nohy do pohybu. V tomto okamihu majú za sebou 33,8 km a robí nám radosť, že poslúchajú. Pamätáme si, ako nám pred tromi týždňami, práve po tridsiatich kilometroch začali tvrdnúť svaly. Preto tie preventívne opatrenie vo forme gélu a acylpirínu. Uvidíme kedy chytia krízu dnes. Kráčame na priamom poludňovom slnku, bez možnosti skryť sa do tieňa. Po 50 minútach dosahujeme 37.kilometer a kontrolu K4 pri osade Vankovci. Pokračujeme trasou, ktorú si pamätáme z našej Myjavskej päťdesiatky a tak aspoň presne vieme, čo máme pred sebou. Aha, takže nie na dlho! Trasa lazovky odbočuje inam, než sme šli my. Nevadí, zase sa neskôr napojíme.

13:45 - Putujeme už 9,5 hodiny a navigácia ukazuje prejdených 41 km. Pri prudšom zostupe do obce Vrbovce vidím pred nami hladinu malého rybníka a je mi jasné, že tu si musíme dať pauzu. Je poriadne horúco a určite urobíme nohám radosť keď ich trochu schladíme v rybníku. Paráda ! Päť minút postojím po kolená v studenej vode a potom sa natiahnem na trávičku na brehu. Fantázia! Stano oceňuje tento nápad. Po ležiačky dojedám poslednú kaiserku s už rotopeným syrom a šunkou. Tatárka, ktorú používam namiesto masla keď si pripravujem jedlo na túry bude snáď ešte v poriadku. Radšej sa dnu ani  nepozerám. Vegetíme takto dvadsať minút. Do Vrboviec, kde nás čaká ďalšia živá kontrola to už je len na skok. V miestnom pohostinstve pozdravujeme Slava, ktorý nám pečiatkuje karty a núkajú nás pripraveným občerstvením. Hoci sme najedení, neodmietneme chlieb s masťou a cibuľkou a malé koláčiky. Dáme čapovanú kofu, doplníme čistú vodu a ideme ďalej. Nepotrebujeme teraz dlhšie oddychovať. Za Vrbovcami prechádzame okolo potoka, kde pozorujeme činnosť bobra na odhrýzaných stromoch. Pristavujeme sa pri jeho hrádzi. Nemáme však šťastie uzrieť ho.
Je veľmi horúco a v tej páľave kráčame cez polia priamo na slnku. Neskôr som sa dozvedel, že práve toto bol najhorúcejší aprílový víkend za posledných 60 rokov. Teploty na väčšine územia dosahovali 30 stupňov. V tom teple sme stúpali na hraničný hrebeň s Českou republikou, k rázcestníku U tří kamenů. Mne vysoké teploty až tak nevadia, práve naopak, neznášam chlad a tak šliapem v pohode. Stano však označil túto časť úseku, kvôli teplu za najhoršiu. 

16:00 - Už bez slov prichádzame na hraničný hrebeň. Vieme, že nás tu čaká chládok lesa a altánok, kde sa potrebujeme vydýchať. Navigácia ukazuje prejdených presne 50 km. Sme v morálnej polovici stovky. Hoci táto Lazovka má 106 kilometrov. Ešte jeden a pol kilometra a všetko čo potom prejdeme už bude náš osobný rekord. Ak túto reportáž čítajú skúsení stovkári a diaľkoplazi, musí im byť smiešne ako to opisujem a ako sme to prežívali. Ale viem, že každý jeden musel ísť raz prvýkrát. A my ako 42 a 52-ročný, bez akýchkoľvek predchádzjúcich skúsenosti, sme sa na to vybrali práve dnes. Napadlo mi to v okamihu, keď sme opäť masírovali naše nohy v altánku a pristavili sa pri nás dvaja páni v rokoch. Jeden značne prešedivelý. Prehodili slovo a už v poriadne svižnom tempe pokračovali ďalej. O pár minút prefrčí okolo ďalší pán, s úplne šedými vlasmi a fúzmi, ktorý rovnako svižným tempom míňa naše posedenie. Neskôr som sa dozvedel, že obaja mali nad 70 rokov. Keď si predstavíme, že sme ešte len v necelej polovici, aký spotení tu mastíme svaly na nohách a a prehĺtame ďalší acylpirín, a keď sme videli tíchto uctihodných pánov, máme zmiešané pocity. Zdržali sme sa tu takmer pol hodiny. Oproti, cez dolinu, vidíme veterný mlyn Kuželák ku ktorému sa roztrúsene presúvajú drobné postavičky lazovkárov. Pekný pohľad. Zbehneme do doliny, vybehneme hore a sme tu aj my. Tento mesiac už druhýkrát. Urobíme fotky a ideme opäť ďalej. V lese nad Kuželakom nachádzame na "tajuplnom strome" ďalšiu kontrolu. Niekto mi asi omylom zobral moju známku s číslom 47. Tak nemám čo nalepiť. Stalo sa. Aspoň si odfotím kontrolné etikety s chýbajúcim číslom. Pokračujeme nám už známou trasou až do Velkej nad Veličkou.

18:00 - Pohostinství u Lajzu, Velká nad Veličkou. Tu nás čaká ďalšia živá kontrola a my sme dúfali, že aj nejaká teplá polievka. Krčmár bol však nepripravený a nemal vôbec nič. Tých pár klobás už vyžrali lazovníci pred nami. Škoda. Tak si dávam aspoň nealkoholický Budweiser a Stano nejakú kofotinu. Čaká nás dlhé Filipovské údolí po asfalte. Po 57 kilometroch v trekingových topánkach si Stano prezúva na nasledujúci úsek sandále, ktoré si niesol v batohu. Nech si nohy aspoň trochu odpočinú. Ja som už dávno vymenil späť "super feet vložky za 30 €", ktoré mi po pár hodinách začali vytvárať otlaky na boku päty za celogelové vložky čo sme so Stanom kúpili za smiešnych 6 €. A to sa mi v predajni dušovali aké sú Super Feet vložky výborný výrobok a je určený práve na takéto aktivity. Vraj ak s ním nebudem spokojný, môžem im ho zaniesť späť a vrátia mi peniaze. To ma presvedčilo a myslel som si, že sa fakt asi jedná o niečo extra keď si to môže výrobca dovoliť. Opak bol pravdou a vložky nakoniec skončili späť v predajni a mojich 30 € sa mi vrátilo do peňaženky. Nepomohlo ani to, že som ich predtým týždeň nosil dennodenne v topánkach aby si noha zvykla. 18:30 opúšťame hospodu a vyberáme sa nepríjemnou asfaltkou ďalej, po ktorej musíme prejsť nasledujúcich osem kilometrov. Už nám ani nie je moc do reči a tak si každý do uší dávame slúchadlá a obaja púšťame nejakú rozhlasovú hru na odreagovanie. Kráčame ako roboty. Údolie poznáme a vieme presne aké je dlhé. Po hodine však zastavujeme v Restauraci Filipovské údolí, či nemajú nejaký vývar alebo inú polievku. A predstav si, mali. Vonku aj vo vnútri posedávali ďalší lazovníci a pojedali. Tak sme si neodpustili vývar s pečeňovými haluškami. Padol nám naozaj vhod. Čaká nás poriadny šlapák na Javorinu a celá noc na nohách. Pokračujeme dolinou ďalej. Stále asfalt až do konca. Už za šera zastavujem na rázcestí Liščí bouda kde dopĺňame vodu z lesnej studničky. 

20:20 - putujeme už 16 hodín a za sebou máme 65 km. Dorazili sme na koniec údolia k lesnej chate Megovka. Sme spokojní ale to najťažšie nás iba čaká. Bez čeloviek sa už viac nepohneme. V lese už je úplná tma. Stano vyzúva sandále a vracia na nohy trekingové topánky. Keďže očakávame poriadny šlapák prudko do kopca, neprezliekame sa. Čaká nás rozhodne ešte poriadne horko. Na chate Megovka je veselo. Skupinka poriadne podgurážených osadníkov nás chce stoj čo stoj počastovať ohnivou vodou. Horko ťažko sa im snažíme vysvetliť, že si alkohol nemôžeme dať. Tak hlavný náčelník Vulgárna Huba rozkáže svojej indiánskej squaw aby zašla dnu do wigwamu a priniesla pocestným pečeného diviaka. To už sme odmietnuť nemohli, pretože by sme asi skončili umučení pri koloch. A tak ochutnávame pečené svinstvo s krajcom chleba, ktoré naopak nebolo vôbec zlé. Neviem po koľkýkrát sa už dnes pýtali pocestných odkiaľ a kam idú ale vysvetlili sme im to aj my. Poďakovali sme a rozlúčili sa, a za svitu čelových lámp zamierili do lesa. Čaká nás 510 výškových metrov na vrchol Veľkej Javoriny, kde musíme do 22:30 stihnúť ďalšiu živú kontrolu. Ibaže okrem výšky to je ešte 8,8 kilometra. Už v tejto chvíli sa nám to vidí nereálne. Kúsok nad chatou nachádzame strom s označením K8. Krátke zdržanie a povinné lepenie nálepiek. Po pár ďalších minútach na nás hľadia z tmy dve svietiace bodky. Vyzerá to na mačku, ktorá asi odbehla zdola z chaty. Pozoruje nás a uteká. O chvíľu nás znovu čaká na cestičke. Svetlo čeloviek ju asi oslepilo a tak zostala čakať nehybne na chodníku kým sa priblížime. Vtedy zisťujeme, že sa nejedná o mačku ale o nádherné mladé líšča. 

21:40 - prejdených 70 km. Zastavujeme sa v altánku pri Dibrovom pamätníku na hraničnom hrebeni. Miesto kde sme sa otáčali pri našej Myjavskej päťdesiatke. Odtiaľto ďalej to už nepoznáme. Navigácie ukazuje, že do cieľa nám zostáva ešte 40,5 km. Akosi sa nám to predĺžilo. Žeby to spôsobili tie dve-tri drobné zachádzky ? To už je jedno. Každopádne podľa propozícii sme mali byť po dosiahnutí 69 km na chate Veľká Javorina, no nie sme. Nás čakájú ešte 4 km. Je nám zima a tak sa pri svetle čeloviek prezliekame. Po pätnástich minútach pokračujeme ďalej a je nám jasné, že živú kontrolu na Javorine už nestihneme. Kúžel svetla z čelovky a všade tma okolitého lesa. Občas odraz nejakých očí hľadiacich na nás. Zvieratá sa nestačia asi čudovať. Konečne opúšťame les a dostávame sa na planinu. Fúka tu silný studený vietor. Obloha je úplne jasné a v tej tme vidíme na nebi niekoľkonásobne viac hviezd ako sa dá vidieť bežne. V diaľke sa už javí silueta vysielača. Tam niekde musí byť aj chata.

22:50 - Holubyho chata na Veľkej Javorine. 74 km. Živá kontrola čakala na chate do 22:30 a už sme ju nestihli. Zostala tu však pre oneskorencov pečiatka a kontrolné nálepky, a tak sme si karty oštemplovali sami. Na laviciach vonku pred chatou a taktiež vo vnútri bolo množstvo lazovkárov. Živo sa debatovalo. Vlastne nie všetci. Väčšina totiž polihovala, alebo lepšie povedané rovno spala na laviciach, na zemi, na stoloch. Ako to na koho prišlo. Všetci vyzerali zbedačení. Objednávame si u obsluhy nejakú kofu a prehadzujeme pár slov s ďiaľkoplazmi, ktorí nespia. Spoznávame množstvo ľudí, ktorí nás dnes obiehali. Musím pripomenúť, že my dvaja sme doposiaľ nepredbehli ani jedného jediného. Nevyzerajú však najlepšie. Žeby to predsa len prešvihli s tým tempom ? Pravdepodobne. Dozvedáme sa totiž, že drvivá väčšina tu na chate končí. Čakajú na odvoz. Dosť sa čudujú, že my sa tak rýchlo dvíhame a chceme pokračovať ďalej. Po dvadsiatich minútach opúšťame chatu a s nádejou, že teraz to je už "len dolu kopcom" vyrážame do tmy. Zostávame radšej na asfaltke, kde je pohyb dolu svahom v tme predsa len istejší ako ísť lesom a riskovať nejaké podvrtnutie nohy. Pridali sa k nám ďalší dvaja chalani a tak kráčali, respektíve sa tackali tmou do doliny štyri tiene. Jedného zničeného kamaráta nechali hore na chate. Napriek tomu, že sme išli z kopca nasledujúcich šesť kilometrov do dedinky Cetuna nám zabralo takmer 80 minút. Zdali sa mi nekonečné. Cítil som, že napriek špeciálnej náplasti, ktorú som si popoludní dal na pätu sa mi pod ňou vytvoril bolestivý otlak. Už nech sme tam, musím si to pozrieť !

 

29. apríla 2012

00:30 - navigácia mi zobrazuje prejdených 80 km. Naša túra trvá už 20 hodín. Najdeprimujúcejšie je číslo, ktoré mi zobrazuje. Musíme ešte prejsť 31,5  km. Začína sa to veľmi vliecť. Sadáme si na lavičky pred miestnou krčmou v dedinke Cetuna. Musím si pozrieť nohu. A kua ! Ten otlak je neskutočne veľký. Stále sa zväčšuje a ak ho nerozrežem bude sa zväčšovať ďalej. Už teraz je veľký minimálne 5 x 4 cm. Najhoršie je odstrániť náplasť tak, aby som nestrhol kožu. Veľmi opatrne sa s tým trápim skoro 10 minút. Potom nasleduje rez a la Rambo a na chodník vytečie pekná mláčka. Teraz vydržať bolesť minimálne 30 minút a potom to snáď znecitlivie. Na lavičkách sa k nám pridá ďalší diaľkoplaz Rado a pár minút pred jednou vyrážame v päťke ďalej. Po pár minútach prestávam absolútne vnímať kde sme. Podchvíľou pozerám na navigáciu a mám pocit, že sa vôbec nehýbeme. Kilometre nijako neubúdajú. Som veľmi unavený. Vedel som, že tá prebdená predchádzajúca noc a celý deň šlapania sa prejavia. A bolo to tu. Prestal som komunikovať a vliekol som sa z nohy na nohu nevedno kadiaľ. Zrazu sme sa objavili na schodoch po ktorých sme dlho stúpali. Počítal som ich aby so sa prebral. Bolo ich skoro tristo. Dorazili sme k nejakému šialenému komunistickému pamätníku ROH. Tu bola ďalšia nálepková kontrola K10 kde sme sa nezdržiavali a pokračovali ihličnatým lesom ďalej. Cestou v lese som sa ako tak prebral, lebo bolo treba viac sústredenia ale pri putovaní asfaltkou to bolo zúfalé. Zdá sa to neuveriteľné ale podarilo sa mi počas chôdze trikrát zaspať. Ako ? Skrátka cítil som sa ako opitý, oči privreté a sklopené k zemi. Nohy sa len tak šuchtali. Myšlienky boli také zmätené, zahmlené. Zrazu mikrospánok, kratučký sen či ako to nazvať a hodilo ma do boku. Raz ma prichytil Stano ramenom, raz ma prebral obrubník. Bolo to zúfalé. Jediné po čom som túžil bol spánok. Teraz keď pozerám GPS záznam zisťujem, že smiešnych šesť kilometrov sme sa takto vliekli 101 minút. Zúfalo hľadám nejakú lavičku, či autobusovú zastávku. Musím si niekde oddýchnuť !

02:40 - v obci Lubina zbadám posedenie s dvoma lavičkami a stolom. Viac mi nebolo treba. Vysvetľujeme našim spoluputujúcim, že si musíme oddýchnuť a nech pokračujú bez nás. Odkladáme batohy a líhame si každý na jednu lavičku. O sekundu nevieme o sebe. Náhle sa obaja budíme na príšernú zimu. S oboma drgluje zimnica. Vyberáme z batohov všetko oblečenie a hádžeme to na seba. Podľa navigácie sme zaspali na 20 minút. To nie je možné ! Iba ? Zostať nemôžeme. Je nám príšerná zima a musíme to rozhýbať. Avšak svietiaci digitálny teplomer v obci ukazuje 14 stupňov. To musí byť z únavy. Pozapínaný až po krk si vydychujem teplý vzduch pod bundu. Pridávame do kroku a opäť sa zohrievame. Avšak vzápätí znovu úraduje únava. Chcem posteľ ! Celá stovka mi je ukradnutá ! Alebo sa niekde vyspať a prejsť to potom. Po pol hodine, za ktorú sme prešli 2,5 kilometra, zbadám v obci Hrušové park s lavičkami. Hovorím Stanovi, že si musím naozaj na chvíľku oddýchnuť. Radšej si nelíham a zaspávam po sediačky. Stano nespí. Listuje si časopis Playboy, ktorý tam niekto na lavičke nechal. Alebo ho vytiahol z batoha a toto bola iba výhovorka ? Každopádne pri ňom nezaspal. Mňa by naopak neprebrala ani Miss World. Netušil som vôbec kde sme, koľko je hodín a ako to vôbec prejdeme. Našťastie GPS záznam to všetko ukladal a až teraz pri písaní tejto reportáže vlastne zisťujem kadiaľ sme sa to tej noci trepali. 

04:00 - preberám sa. Zdriemol som si sotva 12 minút. Pripadám si akoby som bol nejaký utečenec z gulagu. Rýchlo vstať a pokračovať ďalej. Kontrolujem navigáciu. Prešli sme presne 90 km. Som spokojný. To číslo ma upokojilo, veď to je pre nás fantastický výkon. Je mi jasné, že už to nevzdám. O chvíľu sa začne brieždiť a bude to ľahšie. To čelovkové svetlo veľmi unavuje oči. Za obcou Hrušové pomaly nastúpame do lesa. Brieždenie a ranný spev vtákov ma trochu preberá. Sledujeme popis a navigáciu aby sme neprepásli strom s ďalšou kontrolou K11. Naše tempo sme značne zľavili no stále ideme.  

05:00 - nebyť záznamu z diktafónu tak neviem. Moja pamäť od únavy už rozhodne neukladala žiadne informácie. Môj hlas však z nahrávky hovorí: "Je päť nula nula, nedeľa ráno. GPSka nám ukazuje, že sme prešli 93,8 kilometra a do cieľa máme ešte 19,3 kilometra. Sme zničení, strašne, na nohách máme obrovské otlaky. Už asi nestihneme kontrolu na Čachtickom hrade ale snáď sa nám to podarí prejsť."
Keď som urobil túto nahrávku, sedeli sme so Stanom v jarku poľnej cesty. Stano si preliepal otlak a ja nadiktoval do telefónu tento záznam. Potom sme obaja posediačky zaspali. Strhli sme sa o päť minút a pomáhame si navzájom vstať. Museli sme už vyzerať naozaj smiešne ako nás únava ničila a my sme s ňou zápasili.

Do Višňového, kde je posledná živá kontrola vchádzame päť minút pred šiestou. Podľa rozpisu, tu bude kontrola čakať do 5:00, čiže ideme neskoro. Vtom ide oproti auto a zastavuje pri nás. Sú to chalani z kontroly, ktorí tu čakali dlhšie. Pred nami totiž išiel diaľkoplaz Rado, jeden z trojice chalanov s ktorým sme putovali v noci, a kontrole povedal, že ešte prídeme. Dostávame pečiatky a informácie, kde nám nechali nachystanú vodu na doplnenie zásob. Veľmi milé gesto a aj touto cestou ďakujeme. Prejdeme Višňovým a pred nami už vidíme hrebeň na ktorom stojí Čachtický hrad. Toto bude drina ! Nachádzame odloženú vodu. Odlejeme si do fľaše a zbytok nechávame pre prípadných ďalších putovníkov. Teraz nás čaká kilometer prudkého stúpania na hrebeň. Pri bežnej turistike hračka no dnes ... Ďalší lazovkári to vzdali práve na tejto kontrole. Jeden z nich bol v našej skupinke pri zostupe z Javoriny. Teraz by som to už nevzdal hovorím si. To naozaj nie. Driapem sa hore kopcom čo to dá a z hrebeňa kričím na Stana aby vydržal, že už to nie je ďaleko. Postupujeme kľukato ďalej po turistickej značke, ktorá vedie prevažne hrebeňom Malých Karpát až na Malý a Veľký Plešivec.

07:03 - zastavujem predomnou kráčajúceho Stana a potriasam mu pravicou. Nechápe, a tak mu oznamujem, že sme práve pokorili 100 km hranicu. Sme spokojní. Fantastické ! Obaja konštatujeme, že sme unavení ako nikdy v živote ale ten pohľad na dispej navigácie, ktorá ukazuje to magické číslo je príjemný.

 

Naše putovanie už trvá 26 hodín a 39 minút. Jediný údaj, ktorý nás na navigácii znechucuje, je vzdialenosť do cieľa. Je nám jasné, že vyše trinásť zostávajúcich kilometrov bude ešte veľmi ťažkých. Tempo je stále pomalšie. Stále stúpame serpentínami na Veľký Plešivec, ktorý je najvyšším bodom modrej turistickej značky medzi Čachtickým hradom a Vrbovým, cieľom našej cesty. Zrazu pred nami zbadáme turistu. Však to je Rado ! Jeden z trojice s ktorými sme putovali v noci. Zdravíme sa a gratulujem mu, že je prvým lazovkárom, ktorého sme si dovolili dobehnúť. Má toho tiež dosť ale je rovnako tvrdohlavý ako my. Hovorí, že mu nikto neveril, že to prejde a tak im to chce dokázať. Na jeho neistej chôdzi je vidieť, že svoje turistické paličky využíva naozaj naplno na udržanie rovnováhy. Ďalej pokračujeme v trojici až na vrchol Veľkého Plešivca, kde prichádzeme desať minút pred ôsmou. Z vrcholu je široký, nádherný výhľad do údolia Váhu. V diaľke vidíme náš cieľ. Kurnik, je ešte naozaj ďaleko ! Ale už to bude iba z kopca a po rovine. Už nemasírujeme nohy ako sme si plánovali, nejeme, neberieme si preventívne acylpirín, už nič iné vlastne ani nevládzeme. Rado urobí fotku  našich trosiek a začíname prudko klesať. Tu nás čaká mohutný strom s označením K13, miestom poslednej kontroly. Na zostávajúcich známkach v obale je vidieť koľko ľudí tu ešte nedorazilo.

08:00 - až doposiaľ nám šťastie prialo avšak nakoniec sa to predsa len muselo skomplikovať. Tá trinástka na poslednom kontrolnom strome sa teraz stala naozaj nešťastná. Len pár krokov od nej Stano mrzuto zaklial a zastavil. Hovorí mi, že mu niečo puklo v nohe. Došliapol normálne, nohu mu nepodvrtlo len mu tam niečo puklo a poriadne to bolí. Spomaľujeme a tú potvoru, čo sa rozhodla sklamať svojho majiteľa, opatrne zaťažuje. Snáď to pôjde. Do konca je to ešte dlhých 11 km. A boli naozaj dlhé až moc. GPS záznam mi prezradil, že doposiaľ sme prešli 101 kilometrov za 27 hodín a 40 minút. Bežne by sme tých jedenásť zostávajúcich prešli za dve hodinky. Ale noha nedovolí. Stano opatrne zostupuje z hrebeňa a konštatuje, že to síce bolí ale pôjde to. Pomalé tempo a do toho únava, kráčalo sa mi zle. Stanovi sa musí ešte ťažšie, uvedomujem si. Chcel som to už mať za sebou. Akonáhle som sa obzrel a videl som, že Stano zaostal sadol som si kde sa dalo a počkal kým ku mne príde. Noha ho začala pobolievať viac a viac. Rado sa vliekol s nami ale má toho tiež plné zuby a tak sa od nás odpútava s tým, že sa stretneme v cieli. Po dvoch hodinách vchádzame do obce Šípkové. Prešli sme necelých 6 kilometrov. To tempo je zúfalé. A ešte zúfalejšie sa tvári ubolený Stano a zúfalá je aj predstava, že sa takýmto tempom máme trmácať ešte ďalšie dve hodiny. Ďalej to bude už len po ceste, hovorím si, tak by to mohlo ísť. Vtedy Stano po prvýkrát spomenul aby som ho nečakal a išiel si sám svojim tempom. Odmietam. Povzbudzujem ho, že ak zvládol kráčať takto dve hodiny, tak po ceste to už zvládne. Bola by to nesmierna škoda, vzdať to takto na záver. Onedlho mi opäť navrhuje aby som pokračoval sám a vrátil sa pre neho potom autom. Neexistuje ! Chcem aby sme to prešli obaja. Volím zákernú taktiku. Kráčam pred Stanom svojim tempom a keď sa už vzdialenosť medzi nami veľmi predĺži sadám si na krajnicu a počkám kým sa ku mne priblíži. Nie však úplne. Dvíham sa a opäť mu unikám. Takto nemá možnosť o ďalšom vývoji diskutovať. O žiadny výsledný čas nám už vôbec nejde. Len to prejsť. A Stano bojoval s opuchnutou nohou naozaj statočne. Konečne ! Dostávame sa na hlavnú cestu vedúcu do Vrbového. Ďalej už kráčame opäť spolu. Stano mi ďakuje, že som zostal s ním a podporil ho. Spolu sme vyrazili a spolu sa aj vrátime, hovorím mu. Nedovolil by som ti to teraz vzdať. Len keby to bolo naozaj kritické. Ale ty si zabojoval ukážkovo.

11:00 - kam sme až obaja posunuli prah bolesti z otlakov, svalov, kĺbov či únavy nevedno, každopádne o jedenástej vchádzame opäť do Vrbového. Vraciame sa po tej istej ulici po ktorej sme kráčali včera skoro ráno, ešte za tmy. Tých posledných jedenásť kilometrov sme sa vliekli slimačím tempom, rýchlosťou tri kilometre za hodinu. Celých 200 minút kráčal Stano s podvrtnutým členkom, ktorý mu spuchol a zmodrel. Ale sme tu, dokázali sme to. Neobjímame sa ako "veľký športovci", ale obaja si s uznaním a stiskom ruky navzájom gratulujeme, ďakujeme za tento úžasný zážitok a za vzájomnú podporu. 

11:20 - navigácia nám ukazuje, že sme prešli 112 km. Otvárame dvere na SOŠ vo Vrbovom a vchádzame dnu. Presne pred 31 hodinami sme ich otvárali z opačnej strany a vychádzali na ulicu s očakávaniami a otázkami, či je vôbec reálne aby sa nám to podarilo. Podarilo sa ! Náš hnací motor bol v hlavách. Veľmi sme chceli. Niečo málo sme pred tým potrénovali, nejaké rady prijali od skúsených športovcov a to všetko dokopy nám pomohlo zdolať tento cieľ. 
Oranizátor Slavo nás víta a gratuluje bukviciam k ich výkonu. Čaká nás tu aj spolupútnik Rado, ktorý dorazil do cieľa len pred pätnástimi minútami. Posledný "štempel" do kontrolnej karty, vypísanie diplomov. Dva suveníry, ktoré si uchováme ako cenné pamiatky. Avšak najdôležitejšie sú zážitky, ktoré sme si z celej cesty uložili do hlavy a ku ktorým sa budeme môcť kedykoľvek vrátiť. Zážitky, o ktoré som sa chcel prostredníctvom tejto reportáže podeliť aj s vami, návštevníkmi, ktorí ste zavítali na tieto stránky. Možno si viacerí z vás povedia, že to zbytočne dramatizujeme a robíme z "obyčajnej stovky" niečo mimoriadne. Snáď áno, snáď nie. Možno sa nám ešte niekedy podarí prejsť ďalšiu, možno dve, či desať. Táto je však prvá a každý kto na takéto pochody chodí, išiel raz svoju prvú stovku prvýkrát. Tomu kto to neskúsil a láka ho to odkazujeme, skúste si to, stojí to za to. Oplatí sa siahnuť si na hranicu svojich síl, prekonávať únavu a len tak, putovať krajinou dňou aj nocou. Netreba sa nikam ponáhľať. Nepotrebujete k tomu žiadnu zvláštnu výbavu. Odporúčame však aspoň jednu dôležitú vec, dobrého kamaráta. Nemusí to byť organizovaná akcia. Vyrazte kedykoľvek. Prejdite si trasu Lazovky alebo iného pochodu, keď budete mať chuť.
My však už teraz vieme, že sa na Lazovku o rok rozhodne vrátime. Pridá sa niekto ?

 

Robo

• Fotoreportáž

 

• Kadiaľ sme to putovali: 

• Ukážka jednej z audiopoznámok z telefónu:

AudioNote_2012_04_ 29_050440.mp3

• Výsledky:

Na štart 5.ročníka Lazovej stovky sa postavilo 135 ľudí. Do cieľa došlo 78. Najrýchlejši čas: 12:58.
Výsledková listina