Myjavská päťdesiatka
- Myjava - Vrbovce - Velká nad Veličkou (CZ) - Myjava
- 51,5 km Spolu: 11:59 hod. Štart: 5:34 Koniec: 17:33
- čas chôdze: 10:01 hod., čas státia: 1:58 hod., priemerná rýchlosť: 4,3 km/hod.
- max.výška: 825 mnm, min.výška: 283 mnm, stúpanie: 1.246 m, klesanie: 1.241 m
- Robo, Stano
- Citát dňa: Robo: Tá čiara je plná či prerušovaná ? Tak neviem či môžem obiehať alebo nemôžem ? Stano: To znamená, že môžeš ale nemusíš.
Termín Lazovej stovky, turistického pochodu, ktorého sme sa so Stanom rozhodli zúčastniť sa nezadržateľne blíži. Uvedomujeme si, že nám zostáva len 22 dní, ako spieva Miro Žbirka, a my nemáme otestované naše schopnosti, nohy, chrbáty ani topánky. Päťdesiatka, o ktorú sme sa pokúsili pred dvoma týždňami skončila biedne. Keďže sú pred nami štyri dni voľna, radi by sme si nejakú dlhšiu trasu skúsili. Meteorologické predpovede sú však zlé, no zhodujeme sa, že termín Lazovky je pevne stanovený a aké bude počasie, také musíme prijať. Takže nejdeme špekulovať nad počasím, musíme iba vybrať túru. Stano mi na druhý deň predkladá svoj návrh s vytlačenou trasou. Netušil, že som aj ja v ten večer taktiež pracoval na nejakej variante. S ospravedlnením odmietam jeho "iba" 33 kilometrov dlhú trasu a zoznamujem ho s mojim plánom, päťdesiatkilometrovým okruhom. Obaja sme naše návrhy smerovali do oblasti kadiaľ vedie plánovaná stovka aby sme sa trochu zorientovali a pripravili na terén aký nás tam čaká. Z tohoto dôvodu som naplánoval okruh, ktorého skoro 3/4 pôjdeme rovnako ako sa ide na Lazovke. Snáď sa tak budeme môcť lepšie pripraviť na miestne podmienky. Stano môj plán okamžite prijal a už len dohadujeme čas odchodu, tak aby sme za svitania už vyrazili z centra Myjavy.
Ráno vstávam už o 3:20, hádžem do batoha pripravenú poživeň a presúvam sa autom pre Stana, ktorý už tradične čaká pripravený pred domom. Hoci som spal sotva tri hodiny, necítim únavu. Počas presunu konzumujeme v aute raňajky, tak aby sme hneď po príchode do Myjavy mohli vyraziť. Nemáme totiž tušenie ako sa nám bude dariť a dni ešte stále nie sú dostatočne dlhé. Samotný plán je zostavený tak, že sa skrátka okruhom musíme dostať späť do auta. Žiadny podobný úprk ako sme predviedli z Javorinky tu neprichádza do úvahy. Takže nezostáva nič iné iba to prejsť ! Dúfame, že dážď čo sa nám rozbíja o čelné sklo pominie hneď ako opustíme Žilinskú kotlinu a predpoveď meteorológov bude aj tentokrát iná. Teda samozrejme v náš prospech.
Tridsať minút po piatej ráno parkujeme v centre Myjavy. Dážď zatiaľ nikde. Vyberáme z kufra auta batohy a o päť minút už kráčame po zelenej značke smerom von z mesta. Pomerne dlho ideme po asfaltke a dávame do pohybu naše telá. Sem tam musíme uskočiť pred nejakým tým vodičom, ktorému sa nechce urobiť okolo chodcov väčší oblúk a prevalí si to okolo nás pekne natesno. Nechápeme. Veď je tak skoro, vôkol žiadna premávka a napriek tomu ? Tešíme sa, keď konečne po 40 minútach odbočujeme z hlavnej cesty. Nad hlavami poletujú vyspevujúce škovránky a my sa dostávame do pohody. Začíname si to užívať. Putujeme poľnými cestami ďalších desať kilometrov až k slovensko-českej hranici vo Vrbovciach. Tu nepostrehneme značku ukrytú na rohu plotu a vydávame sa zlým smerom. Pomerne rýchlo sme sa spamätali, ale keď sa nám nedarí trasu nájsť musíme vybrať z batoha mapu. Dlho sme sa však nezdržali. Stihli sme ešte aj niečo prehryznúť a dať si po šálke megasladkej kávy zo Stanovej termosky. Musíme si na takéto zablúdenia dávať na tej stovke veľký pozor, pretože každý kilometer navyše bude asi veľmi bolieť.
Postupne však zisťujeme, že stratiť značku na českej strane nie je vôbec zložité. Putujeme bukovým lesom a nad niektorými umiestnenými značkami len krútime hlavou. Ísť tadiaľto v tme s čelovkou, tak sme stratení "co by dup". Ranný les zahalený hmlou je naozaj krásny. Chodníky sú však pokryté napadaným lístim a tak musíme neustále hľadať značky na stromoch a naše tempo to spomaľuje.
Máme za sebou 18 kilometrov, keď prichádzame na historické miesto tohoto kraja Tri kamene (U tří kamenu). Tu sa nachádzajú tri hraničné kamene, ktoré označovali vtedajšie územie Uhorska, panstva Lichtenštajnov a panstva Magnisov. Jeden z kameňov však bol pred rokom 1990 ukradnutý a tak ho v roku 2009 dobrovoľníci nahradili. Postupne upravovali celé okolie, osadili altánok a tak je dnes pre turistov toto miesto naozaj príjemnou zastávkou. My sa však nezdržujeme, prestávku sme mali prednedávnom, a pokračujeme poľnými cestami ďalej. Počasie nám praje, zatiaľ neprší. Všade sa však stále drží hustá hmla. Až z nej zrazu vykukne zjavenie pripomínajúce mlyn s jeho lopatami. A veru nezdá sa nám to. Je to naozaj mlyn. Ďalšie príjemné prekvapenie na tejto trase. Dopijeme zbytok kávy z termosky, cvakneme spoločnú fotku a kráčame ďalej až do obce Velká nad Veličkou.
Sme takmer v polovici okruhu. Súrne však potrebujem prelepiť otlak na nohe a tak si dávame na autobusovej stanici pauzu. Trekingové topánky vymieňam za ľahké, polovičné aby som doprial nohám viac pohody. Je mi jasné, že na stovku trekingy nebudem vôbec brať. Popri prezúvaní opäť niečo prehryzneme a ideme ďalej. Ďalšie kilometre dávajú zabrať práve chodidlám. Až priveľa kilometrov vedie po pevných povrchoch, čo je síce jednoduchšie pre svaly, nakoľko netreba nohy moc dvíhať avšak práve chodidlá a kĺby dostávajú dopadmi na asfalt poriadné rany. Po hodine a pol "asfaltového treku" si musíme sadnúť, vybrať masážny gél čo sme si obaja nabalili a masírujeme chodidlá a svaly. Tento úkon mal naozaj priaznivý účinok a dohadujeme sa, že na Lazovke to budeme aplikovať každých 20 kilometrov aby svaly nestuhli. Uvidíme či to pomôže. Ja k tomu prikladám ešte jeden acylpirín. Konečne opúšťame asfalt a začíname stúpať lesom. Čaká nás 330 metrové prevýšenie. Ide sa nám však prekvapivo dobre. Ten gél naozaj pomohol.
Stano ma zastavuje aby mi ukázal snežienky, ktoré ho práve zaujali pri chodníku. Spomínal som mu pri našej poslednej túre, že som ich v živote nevidel rásť voľne v prírode. To čo sme však videli tu bolo neskutočné. Nepreháňam ak si dovolím tvrdiť, že to boli tisícky kvetov, ktoré lemovali našu trasu. Nádhera !
Po deviatich hodinách máme za sebou 37 kilometrov a dosahujeme rušnú turistickú križovatku na hrebeni Bielych Karpát. Tu sa križuje červená Cesta hrdinov SNP so zelenou značkou a nachádza sa tu pomník generála Dibrova, ktorý tu bol zastrelený počas druhej svetovej vojny. Tu sa zároveň končí naša púť po časti trasy Lazovej stovky a pred nami je už "len" 14 kilometrov zostupu do Myjavy. Šípka nás informuje, že nám to potrvá vyše troch hodín. Veríme, že to bude menej. A tak aj bolo. Po dvoch hodinách a päťdesiatich minútach stojíme opäť pri aute, od ktorého sme pred dvanástimi hodinami vyrazili. Poslednú polhodinku nám, už opäť cestou po asfalte, začalo mrholiť. Boli sme radi, že nám aj to počasie doprialo a za celý deň nás doposiaľ nestretla ani kvapka dažďa. Máme za sebou 51 kilometrov ! Gratulujem Stanovi k jeho novému rekordu. Teším sa rovnako ako on, veď prejsť 50 kilometrov sa mi podarilo iba raz a aj to pred 24 rokmi.
Rozoberáme naše postrehy z dneška a uvažujeme, že sme si asi zobrali priveľké sústo, tú stovku. Nech to však dopadne akokoľvek, sme rozhodnutí ísť a prejsť skrátka čo najviac. Či už sa nám to podarí alebo nie. Po dnešku vieme, že sa potrebujeme čo najviac odľahčiť od zbytočných vecí a brať so sebou naozaj len minimum. Vieme, že je dôležité aby nám nestuhli nohy a tak sa o ne musíme starať. Máme predstavu ako často a aké dlhé prestávky budeme musieť robiť. No nevieme ako sa naše telá zachovajú keď budemem mať v nohách 60 a viac kilometrov. To sme totiž ešte neskúsili. Ale už o tri týždne sa to dozvieme ! Tak nám bukvičiaci a aj všetci ostatní, čo si chodíte čítať naše zážitky držte palce.
Robo
