Strážov (1.213 m) - Strážovské vrchy

Návrh na dnešnú trasu a zároveň druhý spoločný výstup na jeden z vrcholov slovenských pohorí pripravil Vlado. Zhodli sme sa, že ideálne trasy sú okruhy, kde sa vrátime k východziemu bodu. Môžeme sa tak na túru vybrať kedykoľvek, previezť sa v kľude autom na "štartocieľ" a nijako nebyť tlačený časom. Dnešná túra bola plánovaná ako sedemnástka. Znelo to lákavo a dvojzmyselne, tak sme sa tešili.
Pár minút pred ôsmou vyrážame v dnešné sobotné ráno z centra dedinky Čičmany, kde sme nechali zaparkované auto. Na vrchol Strážova by sme sa mali dostať po dvojhodinovom stúpaní. Až na záverečný úsek to však nieje prudké stúpanie. Je vlhko a zatiahnutá obloha. Ale nevyzerá to na dážď. Za hodinku a päťdesiat minút sme na vrchole Strážova. Škoda ! Oblačnosť je tak vysoká, že nevidíme vôbec nič. Akurát tabuľa na vrchole nám opisuje, čo by sme videli keby sme videli. Nevadí, aspoň bude dôvod sa tu vybrať niekedy znovu. Vlado zanecháva našu stopu vo vrcholovej knižke a urobíme povinné vrcholové foto. Máme za sebou 6 km z celkovej trasy a ďalej nás už čaká iba príjemné klesanie. 
Na vrchole mi padne zrak na kríž, ktorý pripomína nejakú tragédiu. Môj pohľad však zaujal dátum - 31.12.2007. Niečo tragické sa tu udialo zrovna v posledný deň v roku ? Zaujalo ma to, a tak som hľadal bližšie informácie doma na internete. Žiaľ naozaj sa tam stala tragédia. Z vrcholu Strážova sa zrútil a pri páde zahynul jeden z ľudí, ktorý rovnako milovali hory, Ján Brlej ( Viac informácii )
Asi 500 metrov sa musíme vrátiť na Lúku pod Strážovom odkiaľ pokračujeme v našom okruhu. Napriek vysokému vlhku a oblačnosti prehánka neprišla. Je dokonca veľmi teplo. Cestou stretneme dvoch osamotených turistov, každý vystupuje na vrchol a obaja sa pýtajú na to isté. Či je hore jasno a výhľad. "Asi musí byť pekný", hovoríme si.
Približne v polovici trasy oproti nám stúpa do kopca otec so synom. Mladému odhadujem asi 10 rokov. Na batohu má pripevnený spiežovec. Pýtam sa ho s vážnou tvárou, či to má na medvede. Obaja s otcom pritakávajú. Obrátim sa k chlapcovi a hovorím mu: "To ťa môj otec nemá moc rád, keď ti to dal na batoh. Však práve tým zvoncom prilákaš na sebe medveďa, pretože si pomyslí, že tu je niekde zatúlaná ovečka. No a kým ťa bude jesť, tak tata bude mať dosť času aby ušiel". V duchu sa bavím, keď vidím tie zdesené oči. Moje slová zjavne zaujali aj otca. Má ten chlap pravdu alebo si z nás robí srandu ? Robil som si srandu ale keď tak nad tým rozmýšľam, neznie to až tak nelogicky. S poďakovaním, že nám odlákajú medvede k sebe a my sa nemusíme ničoho báť pokračujeme ďalej. Chvíľu na to zastavujeme na rázcestníku s označením Medvedia skala. Ten názov hovorí za seba. 
Pokračujeme v našej trase s krátkou zastávkou na poživeň v sedle Samostrel (kto zas takýto názov vymyslel ?) a po šiestich hodinách sa napájame na asfaltovú cestu, ktorá nás už len dovedie do centra obce Čičmany. Tu je veselo. Práve dnes sa tu koná zraz autoveteránov AERO. Naozaj je čo pozerať. Každý z majiteľov avetka je na toho svojho patrične pyšný. Popozeráme aj my a naše kroky mieria ku Katke. Totiž k penziónu Katka, kde si doprajeme pravé slovenské halušky, ktoré boli naozaj dobré. A samozrejme po pivku. Dnes šoféruje Vlado, takže ja si dám pivo a on pivo-nepivo (takôto bezalkoholičné !).
Z navigácie zisťujeme, že naša sedemnástka dosiahla osemnásť a stála sa plnoletou.
Posielame odkaz cez Facebook nech podráždime tích, ktorí doma sedia:

"Čo budeme doma sedieť ?", povedali si v sobotu bukvice Vladom s Robom a vybrali sa opáčiť jednu peknú čičmiansku 17-tku.
A oplatilo sa. Bola pekná, ľahko zdolateľná, na samom vrchole vlhká až moc. K tomuto zážitku sa tu i tam aj slniečko prizrelo a vtáčiky veselo pospevovali.
A táto rozprávka sa skončila v kolibe hlboko v doline, pri haluškách a pivku, kde sa o svoje zážitky delia ešte doteraz, ... ak nepomreli. 
Dobrú noc ! Nech sa aj vám snívajú pekné sny.

Robo

fotogaléria