Veľký Manín (891 m) - Súľovské vrchy

Nedeľa ráno. Volá mi Peter: "Počuj, idete dnes niekam na túru ?" "Áno", odpovedám mu, "práve som na odchode a idem pre Vlada. Chystáme sa do Manína". "Chalani počkajte na mňa pol hodinky, pôjdem s vami", požiadal ma Peter. "V pohode ! Vybehnem zatiaľ pre Vlada a počkáme ťa u mňa" 

A tak volám Vladovi a oznamujem mu, že ideme v rošírenej zostave o Petra, ktorý by sa chcel ku nám pridať na dnešný výstup. Keď ho počkáme 20-30 minút, vezme nás na oplátku svojim autom. Je opäť krásny deň a ako sa už naše posledné výstupy stalo zvykom, nikam sa neponáhľame. Počkáme spolu na Petra u mňa na zahrádke. Sme radi, že sa pridal, tak prečo by sme ho nepočkali, keď má chuť. Škoda, že aj ostatní bukvičiaci nevedia niekedy zareagovať tak operatívne. Také akcie bývajú spravidla najlepšie. Tak ako Peter sľúbil, dofrčal včas. Ani sa nestačil naraňajkovať a preto za jazdy odkusáva z celého makovníka, čo si ešte stihol kúpiť cestou v potravinách. 

Dnes si to teda v trojici vyrážame do Manínskej tiesňavy, s cieľom vyjsť na Veľký Manín a pripísať si tak ďalší výstup do našich vrcholov slovenských pohorí. Ako mladí chalani sme do Manína a Súľova chodili s Petrom a ďalšími skalolezcami zdolávať tamojšie skalné bralá. V tom čase sme bez problémov vstávali skoro ráno a s plnými batohmi sa presúvali na vlakovú stanicu v Žiline. Odtiaľ vlakom do Hrabového alebo do Považskej Teplej. Podľa toho, pre ktorú oblasť sme sa v daný deň rozhodli. Pri oboch nás však vždy po vystúpení z vlaku čakalo niekoľko kilometrov chôdze aby sme sa dostali na "naše" skaly. Dnes sa za chvíľku presúvame až do Manínskej tiesňavy, ku kempingu za Považskou Teplo,u kde na rázcestí turistických chodníkov nechávame auto. Vydávame sa po žltej značke, miernym stúpaním smer Vápencová jaskyňa. Napriek mnohým návštevám Manína v mladosti ideme na túto stranu prvýkrát. Vladovi opisujeme naše lezecke zážitky aj to ako sme práve tu často zarána narazili na stáda muflónov. Nikde inde, okrem ZOO, som to šťastie nemal. Nevedno, či sú tu ešte stále v takom množstve ako pred dvadsiatimipiatimi rokmi. Kráčame žltou značkou, ktorá pomaly prechádza do prudkého stúpania. Podľa mapy, ktorú som pozeral doma som predpokladal, že to bude poriadny "stúpak", no nie je to tak. Trasa vedie serpentínami a tak je výstup jednoduchý. Obiehame rodinku s dvomi deťmi, ktorý sa sem tiež vybrali na výlet. No keď to vybehnú títo šarvanci ... asi doma neposlúchali. Kvôli vzniknutému rúbanisku práve na tomto úseku máme tak výhľady na Považský hrad a jeho široké okolie. 

Keďže ani na vrchol Veľký Manín nevedie značená turistická trasa, zadávam tento bod do navigácie. Pri zátačke poslednej ľavotočivej serpentíny treba ísť rovno! Chodník na vrchol je vychodený, len sa netreba vybrať po žltej značke ale pokračovať rovno neznačeným chodníkom. Ak by mal niekto chuť ísť po našej trase, na tomto rázcestí sa nachádza pekná lúčka s ohniskom, čo je dobrý orientačný bod. Odtiaľto je to k vrcholu presne 550 metrov, resp. 10 minút chôdze. Ani sme sa nenazdali a sme tu, pri vrchole. Stojí na ňom mohutná skalná mohyla s tabuľkou označujúcou vrchol a nápisom "Vitajte hore !". 

Podľa navigácie sme prešli od auta presne 4 kilometre za hodinku a dvadsaťpäťminút výstupu pohodovým krokom. Pekná túra ! Pochvaľujeme si všetci traja. Vlado nás ponúka plechovkami piva, ktoré vyberá z batohu. Dokonca, narýchlo prihodil do batohu aj to tretie, keď som mu ráno volal. Nedáme sa veru dvakrát núkať a pripíjame si spolu na ďalší "spoločne dosiahnutý vrchol". Vypijeme pivko, urobíme na pamiatku nejaké fotky a užívame si pohodu. Zostali sme prekvapený koľko ľudí sem postupne prichádza. Ako z jednej strany, tak z opačnej - smerom od Považskej Bystrice. Pritom je nedeľa, pravé poludnie a sme v bode na ktorý nevedie značená turistická trasa. Poriadny ruch tu nastal. Po polhodinke sa poberáme späť. Vrátime sa spomínaných 550 metrov na čistinku, odkiaľ budeme pokračovať po žltej značke. Ako vždy, aj tentokrát sme túru naplánovali ako okruh, nech nezostupujeme po tej istej trase ako bol výstup.
Po polhodine chôdze prichádzeme na pekné miesto, ktoré nás priam volalo aby sme sa tu zdžali a posedeli si. Sadáme na kmeň spadnutého stromu a chystáme sa niečo prehryznúť. Peter vyberá z batoha čerstvý chlebík, šunku a syr, čo pre nás kúpil ráno v potravinách. Radosť chodiť s takýmito parťákmi ! Pifko, papanie ... ja to zase za odmenu všetko takto zarchivujem slovom aj obrazom. 

Po necelej polhodinke pokračujeme ďalej. Prichádzame na rázcestie Pod Veľkým Manínom kde odbočujeme na zelenú značku, ktorá smeruje dolu do Záskalia. Cestou obdivujeme výhľad na Strechu Slovenska - dominantu Kostoleckej tiesňavy. Jedná sa o najväčší skalný previs na Slovensku ktorý sa nám v plnej kráse zobrazuje v svahu oproti.
Pomerne rýchlo prichádzame do Záskalia. Prechádzame okolo miestneho pohostinstva a nedá nám, aby sme si nedali ešte po jednom pivku. Ani sa nám veriť nechce, že je ešte len začiatok marca a my si sedíme takto na lavičke pred krčmou a popíjame na počesť peknej túry.

Čaká nás už len necelých 2,5 kilometra po červenej značke späť k autu. Napriek tomu, že kráčame po ceste, aj táto časť túry je vcelku atraktívna. Vedie totiž priamo cez Manínsku tiesňavu, ktorá je necelý kilometer dlhá a na niekoľkých miestach iba 15 metrov široká. S najužším miestom širokým iba 3,7 m je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. Prechádzame aj okolo symbolického cintorína, kde sú umiestnené pamätné tabuľky na ľudí, ktorí tu na skalách prišli o to najcennejšie.
Po štyri a pol hodinách, z ktorých sme takmer jeden a pol postávali alebo sedeli, sa vraciame späť k Petrovmu autu. Kúsok od kempingu sa pristavujeme ešte pri jednej prírodnej zaujímavosti. Lúky pri vstupe do Manínskej tiesňavy boli ešte pusté, stromy bez listov. Len jeden prítok potoka vedúceho tiesňavou bol bohato zarastený hustým zeleným kobercom vodných rastlín, čo pôsobí naozaj nezvyčajne. Akoby tu vyvierala rozprávková živá voda. Nedalo nám to. A naozaj. Po namočení rúk zisťujeme, že tento "zelený" prítok je oveľa, oveľa teplejší ako voda v potoku. Pri písaní tejto reportáže si vyhľadám informácie na internete a dozvedám sa, že najkrajšie je to v zime, keď sú vodné rastliny stále zelené a vytvárajú zaujímavý kontrast zeleno zarasteného potoka a zasneženej krajiny. 

Počasie nám aj dnes mimoriadne prialo a my sme zažili ďalšiu nenáročnú túru s pekným okruhom, ktorú môžeme odporučiť. A ak sa k tomu pribalí aj priateľská atmosféra v akej sme šli my, tak napriek tomu, že sa jedná o krátky výlet, dokáže to človeku dodať množstvo energie. 

Robo

fotogaléria